Read More

" />

Malinová cesta (32) – Tromsø, môj Maratón

Oslavy letného slnovratu v Tromso. Čas keď je mesto plné turistov, nikto nejde spať, oslavuje sa a hlavne beží sa. Na programe je niekoľko behov počas celého dňa. Od behov pre deti, 1km pretekov, cez 10km, polmaratón a nakoniec plný maratón pod polnočným slnkom. Presne na ten som sa ešte kedysi v londýnskej kancelárii zaregistroval, po tom ako som rok sa rokom nedostal miesto v londýnskom maratóne, po ktorom som túžil. Či sa mi v tento polárny deň podarí splniť si sen najseverenejším maratónom sa už čoskoro uvidí…

Je to neuveriteľné, ale Malina ma doviezla až sem. Teraz je rad na mne ukázať čo dokážem. Beh začína o 20:30. Zobudil som sa na obed, s jasným cieľom… vôbec nič celý deň nerobiť. Ani sa nehýbať. Musím uchovať každý kúsoček energie ktorý mám… a viem, že po dvojmesačnej ceste jej nie je veľa. Na druhej strane som schudol, som ľahší… behával som ťažší… to pôjde.

Tri hodiny pred štartom

Navaril som si plný hrniec cestovín so syrom a tuniakom… musím zjesť všetko, toto je moje palivo na dnešnú noc. Balím si jednu čokoládu, jednu Snickersku, plechovku napadobeniny Red Bullu a dva Ibubrofeny proti bolesti… pre istotu.

Dve hodiny pred štartom

Toto je bláznivé. Tento pocit som mal pred štátnicami. Prečo som tak nervózny? Veď idem len bežať, viem bežať, nie?

Štartujem a idem do Tromso

Moja stratégia

Beh koníka… kôň nemyslí na cieľ, proste beží kým môže. Ak vie spraviť ešte jeden krok, tak ho spraví. Beží vždy len ten najbližší krok.

(túto stratégiu použil na radu svojej ženy Ranulph Fiennes, najstarší muž na Evereste po tom, ako 8x krát nedokázal zdolať vrchol.)

Hodinu pred štartom

Spotreboval som pol hodinu energie na chodenie a hľadanie miesta na zaparkovanie. Našiel som ho nakoniec hneď pri cieľovej rovinke. Môj cieľ je teda dobehnúť k Maline. Budem si predstavovať, že sa topí v blate a musím ju utekať zachrániť.

Atmosféra je skvelá. Všade hrá hudba, všetci sú dnes v meste. Podmienky sú ideálne… bezvetrie, 11 stupňov, slnko prekryté tenkou plachtou oblakov. Celkom sa mi to začína páčiť.

Štart

Je nás tu asi tak 150 bežcov… žiadne desaťtisíce ako vo veľkých mestách. Zaradil som sa do skupinky posledných desiatich. Niekoľko dôchodcov a dievčat s nadváhou… v ruke držím ifon na meranie času…. aby som bežal dostatočne pomaly. Stačí mi konštantne držať tempo 8 minút na kilometer a stihnem cieľ pred ukončením behu. Trochu som sa ponaťahoval. Asi dostávam kŕč.

Výstrel… chvíľu sa nič nedeje. Po15 sekundách sa začíname krokom hýbať dopredu. Prechádzame štartovnú čiaru, začíname klusať. Tak ideme na to.

Okolo je spústu ľudí, kričia Heja Heja Heja!!! Super atmosféra.

50 metrov

Isto dostávam kŕč do ľavej nohy a zasekáva sa mi pravé koleno. Zjedol som muchu.

500 metrov

Bežím ako z dreva. Snažím sa klusať pomaly, takmer krokom, ak budem mať toľkoto energie o 35 kilometrov ďalej, potom to môžem rozbaliť.

2 kilometre

Konečne som sa zahrial, stúpame hore na most. Vychutnávam si scenériu, beží sa ľahšie.

3 kilometre

Už mám svoje tempo, obchádzame prvé kilometrovníky, mám 6:30 na kilometer a pomalšie už bežať neviem. Vyzerá, že to bude jednoduché. Fakt nebežím ani na 20% svojho výkonu. Predok nášho konvoja je už teraz ďaleko v nedohľadne, láka to pridať plyn… “bež svoj vlastný beh, to je jediný beh, ktorý môžeš vyhrať”… nútim sa spomaľovať.

7 kilometrov

Prvé stánky s vodou a energetickými nápojmi. Vypil som oba. Hneď som cítil, že som sa prechlastal… na to pozor trdlo, ešte nikto pri maratóne nezomrel na dehydratáciu, ale mnohí na prevodnenie. Na najbližšej zastávke nepijem.

10 kilometrov

Nádhera, ideme cez obytné štvrte, všetci sedia vonku, alebo na balkónoch a povzbudzujú… Heja Heja Heja! Držím si konštantne 6:30 na kilometer a nechytá ma môj povestný panický hlad, to je dobre. Vedľa mňa sa drží Nicolas z Brazílie, starý veterán. Asi 200m vpredu beží talian a pípa s gumeným káčerom.

15 kilometrov

Blíži sa ďalší prechod cez most… stúpanie. Nicolas spomaľuje, už ide len 7:10 na kilometer. Nechcem, ale predbieham ho. Cestou na most sa jeden z bežcov vzdáva. Bežím aj hore kopcom, mnohí kráčajú… nie som si istý, či nerobím chybu, táto energia môže chýbať, ale cítim sa super… ľahko, v plnej sile, bežím tak na 40% svojho výkonu.

21 kilometrov

Tu končí polmaratón. Viem, že polmaratón dokážem zabehnúť. Normálne by som tu bol pod 2hod. Som tu za 2hod 30min. Snáď mi tá polhodina ušetrenej energie bude stačiť. Odteraz bežím do územia neznáma.

22 kilometrov

Opäť prechádzame centrom. Je príjemný večer, ľudia sedia v kaviarňach a povzbudzujú. Myslím, že už bežím tak na 60%.

25 kilometrov

Opúšťame mesto a bežíme dlhou rovinou k letisku. Čas na povzbudenie, odkladal som si to až sem ako svoju tajnú zbraň. Montujem si sluchátka a ide muzikááá :) “Šlapémé osud, nemáme svedomie… kopémé večnosť aby sa skončila”… juch juch, rachot Dimenzie X 😀

26 kilometrov

Muzika funguje… mám kilometer za 6:20, zatiaľ najlepší čas.

30 kilometrov

The Wall… prišlo to. Odrazu mi je hrozná zima, nohy skameneli a nepočúvajú moje príkazy. Nič nefunguje. Došla mi energia. Telo prepína na spaľovanie tukov. To je to, na čo mi chýba tréning. Na konci kilometra zlá správa… čas 8:40. Tak tu končí zábava a začína Maratón. Snažím sa udržať v behu so všetkých síl, ale ide to ťažko.

32 kilometrov

Ešte bežím, ale teraz už na plný výkon a veľmi pomaly. Ešte 10 kilometrov. Teraz potrebujem povzbudiť. Ťukám do ifonu a dostávam povzbudenie skrz sociálne siete. Ďakujem.

33 kilometrov

Niekoľko bežcov sa vzdáva. Väčšina z tých, čo ešte nedobehli už len kráča. Ja klusám, ale o moc rýchlejšie než chôdza to nie je. Ešte stále pred sebou počujem pípajúceho káčera…dobré znamenie.

35 kilometrov

Nekonečná cesta okolo letiska. Hudba stratila svoju silu. Nepomáha už ani ten najhorší punk. Ešteže vidím zasnežené hory a fjord… to je pekné. Zastavujem sa napiť… energetický nápoj to bude. Reštart do behu je veľmi ťažký. Pravá topánka besne tlačí, začína to byť bolestivé.

36 kilometrov

Stabilizoval som sa na novej rýchlosti 7:30 na kilometer. Je to klamlivé, že keď prebehnete 36km, tak už nebude problém prejsť 6km… je to problém, práve tam je problém.

38 kilometrov

ifon zdochol, skúšam reštartovať, ale nič, len sa vypína. Odkedy sme na ceste, má tieto problémy. Asi baterka dožíva, má už 2 cez roky. Ďalej si nemôžem merať rýchlosť, ani počúvať hudbu.

39 kilometrov

Za mnou beží niekto so slečnou po boku, ktorá ho stále povzbudzuje. Predbieha ma… je to veterán Nicolas a má pri sebe fanynku. Aj ja ho povzbudzujem, v takom veku zabehnúť maratón a ešte mať pri sebe niekoho na povzbudenie… to je životný úspech.

41 kilometrov

Nejaký pripitý šrácek okolo nás skáče, tľapká po pleciach a kričí, že už je to nič, že sme skoro v cieli. Príšerne bolí chrbát, plecia, kolená, chodidlá už našťastie ani necítim. Ale držím sa pod kontrolou a bežím svoju stratégiu “koníka”. Zvládneš ešte krok? Áno. Tak ho sprav. Zároveň myslím na to, že cieľ nie je koniec výpravy, že musím byť schopný pokračovať v ceste. Bežím veľmi opatrne.

42 kilometrov

Dokrivkávam do mesta, podarilo sa naštartovať ifon, snáď zvládne aspoň jednu fotku cieľovej rovinky. Ľudia v puboch stále povzbudzujú, keď zakývam, tak šalejú, už je všetko jedno, zrýchľujem do cvalu, predo mnou je cieľ a fotka je v cvale rozmachlená…

…čitajú moje meno, prebieham cieľovú čiaru, vešajú na mňa medailu. 5:11 na hodinách. Čas pomalý, ale stabilným klusom bez chodenia či prestávok. Prvá polovica za 2:30, druhá za 2:40, som spokojný vzhľadom na životné okolnosti za akých som bežal.

Niektorí za mnou prebiehajú, tváre skrivené bolesťou, líhajú si na zem, niektorí sa veselo fotia. Ja chodím a analyzujem stupeň svojich bolestí. Nicolas s fanynkou ma prišli poprosiť o fotku a poďakovať za povzbudenie.

Hľadám sprchy, teta ma odkazuje do školy 200 metrov HORE SCHODMI!!! Och. Naťahujem sa, i keď to teraz bolí, ale zajtra to bude o to lepšie. Okamžite chytám kŕč do ľavého lýtka, do pravej ruky, aj na chrbte. Hehe, tak to bolo tesné. Odkrivkal som sa hore do spŕch a máčal sa veľmi dlho. Bol tam aj talian s pípajúcim káčerom. Mám dva veľké otlaky na každom chodidle, modrý palec, inak žiadne viditeľné škody.

Keď som vyšiel von, mesto už utíchalo, cieľ bol zbalený. Našiel som Malinu, naštartoval a odvrčal sa naspäť do svojho kempu… veľmi pomaly, akoby aj ona bola unavená. Môj maratón zďaleka neskončil. Iba ak budem schopný na ďalší deň pokračovať v ceste, iba tak ho môžem považovať za úspech.

Cieľ som prebehol o druhej v noci v nedeľu. Celú nedeľu som samozrejme chodil ako káčer a zo stanu lozil po štyroch. Priniesol som si na túto chvíľu knihu “Into the wild” od Krakauera. Kým som ju prečítal, zotavil som sa. Otlaky záhadne zmizli, po pár hodinách som zvládol prechádzku po kamenistej pláži, ísť po vodu, pozbierať prádlo a v pondelok ráno som už vcelku veselo, z toho ako to všetko dopadlo, poskakoval okolo pobalenej Maliny, kontroloval gumy, pripravený na ďalšiu etapu Malinovej cesty. Ešte je veľa krás tu naokolí, ktoré treba preskúmať. Niečo som si ostal dlžný na Lofotoch. A potom nás čaká ten podivný prázdny svet opred ktorým ma varoval švédsky motorkár pod Preikestolen. Nie, nič ma nebolí… a vládzem… splnil som si sen o maratóne a pred nami je ešte stále veľmi dlhá, krutá ale krásna cesta…

3 Comments on “Malinová cesta (32) – Tromsø, môj Maratón

  1. tomáš si frajer :-)
    gratulujem a želám veľa síl na ďalšej ceste

  2. Tak klobúk dolu! Zábavné čítanie o krásach a peripetiách Tvojej cesty sa pri opise maratónu zmenilo na napätie, čo ma čaká v najbližšom riadku … Blahoželám a prajem Ti ten pocit, o ktorom my chodci a vodiči nemáme ani dunstu :)

  3. Gratulujem a obdivujem, ta praca v kancelarii Ta predsa len nezlomila. Z tejto cesty budes cerpat este velmi, velmi dlho. Drzim palec.

Leave a Reply