Read More

" />

(47) V bažinách pri Sallivaaran

Tak si choď a trp, buď sám, celkom sám. Vybral si si tak. Je mokro. Naokolo nekonečná bažina, drobný hustý dážď, vlhký riedky les a miliarda komárov náhodne sa pohybujúcich vzduchom difúznym pohybom, narážajúcich do očí, hryzavých, vysávajúcich energiu kúsok po kúsku. Niečo šramotí v stromoch a rúti sa sem. Dva soby vybehli na chodník, zastavili a pozerajú ako sa týmto obojživelným lesom brodím do vlastného šialenstva až na Sallivaaran.

Je noc a ľudia na juhu spia v mäkkých posteliach, sedia v čistých izbách s bielymi stenami pri svetle blikotavej obrazovky vysielajúcej tisíc reklám. Sledujú sny o šťastí s najlacnejším paušálom a istote stabilného vzťahu pri používaní skvelého deodorantu. A tu sa šmýkajú a praskajú vlhké brvná nad bažinou. Možno je hlboká a zradná, plná hnijúcich tiel utopenej zveriny. Vznáša sa nad ňou zápach, vlhký a ťažký. Hodnotím svoju momentálnu situáciu ako bezútešnú, ale napriek tomu všetkému ma oveľa viac ťaží ten južný svet. Ten mäkký, pohodlný, lesklý a voňavý. Ten do ktorého sa musím vrátiť, pretože je noc a ja sa ponad bažinu pozerám na sever kde má cez oblaky presvitať nočné slnko. A ono tam nie je. Už sa schovalo pod horizont, skončil polárny deň a s ním bude musieť skončiť aj táto výprava.

Celý život predtým sa stal vzdialenou spomienkou. A nenávratnou. Už by som nevedel prísť a zasadnúť na svoje miesto v kancelárii, mať povolené pracovať, nie tvoriť, obmedzovaný rutinou každodenných aktivít. Vnútorný hlas volá po inom. Niekoľko ulíc od mojich kancelárii pracovala Roz Savage, manažment konzultantka, ktorá zanechala úspešnú kariéru a bohatý život aby preveslovala sólo cez tri oceány, zasvätila svoj život enviromentalistike a stala sa dobrodruhom roka 2010 v National Geographic. Okrem toho, že mi bola vždy jasným príkladom toho, že zmeniť svoj život možné je, a že to môže byť aj veľmi úspešná zmena, povedala vo svojom dokumente aj jednu vetu na pokraji síl uprostred Atlantického oceána. “Nezáleží na tom čím som bola, pretože tá osoba viac neexistuje.” Teraz som tomu asi pochopil. To nie je len zmena života, ale kompletná zmena osobnosti, ktorej základom je uvoľnenie vlastného vedomia. Odrazu sú tu vlastné ciele, hodnoty, nezávislé na propagandách spoločnosti a aktuálnych potrebách ľudí pažravých po majetku.

Sallivaaran

Odmeral som to zle. Odhadom v mape to vyzeralo na 2km cez bažinu na Sallivaaran. Tabuľka pri chodníku hovorí ešte 5km a idem už pol hodinu. Robím chyby a učím sa, stále dokola. Stojí to úsile. Ale asi by som sa sem nikdy nedostal, keby som sa tých chýb bál. Žaby sú tu, veľa. Obloha je modrá a nerozumiem prečo na mňa prší. Premokli mi nepremokavé topánky, rukavice, nohavice, čiapka, ale zaraďujem tento stav to kategórie momentálnych pocitov, nedôležitých pre budúcnosť sveta. Myslím na to, čo asi robí žena s ktorou strávim život a vyčítam si, že lozím tam kde nik nie je namiesto toho aby som ju hľadal medzi ľuďmi. Čo ak nie je šťastná, nepozná lásku, trápi ju svet a keď ju stretnem povie len “Nechaj ma, vráť sa na sever”. A večne si tu o tom budú spievať lesy.

Sallivaaran

Padla na mňa všetka vina, dážď a bezútešnosť keď som obchádzal drevené ohrady starého zhromaždiska sobov Sallivaaran. Ľudia sa tu stretávali raz ročne, uprostred zimy. Obchodovali so svojím jediným majetkom… sobmi. Varili sobiu polievku, vyberali soby na ťah saní, pili, tancovali, rozprávali o vlkoch a lesoch a spali všetci v jednej miestnosti. A teraz tu nie je nik. Nevedie sem cesta. Jednu z dreveníc ponechali otvorenú pre turistov, aby sa mohli na noc schovať, zakúriť si v krbe, navariť si čaj, rovnako ako kedysi Laponci. Čítam si návštevnú knihu. Je tenká a ťahá sa roky dozadu. Málokedy sem niekto príde. Chodník je nepriechodný, vedie len sem, ďalej je hustý les. Je to veľmi opustené miesto.

Sallivaaran

V chatke ma omráčila vôňa dreva. Dosky na podlahe hlasno vŕzgali. Vonku sa spustil lejak. Bol som hore už 30 hodín, zaspal som hneď. Ráno som vyšiel na kopec. Nikde nebolo známky civilizácie. Žiadne dedinky v dolinách, nikde v diaľke komín, alebo vysielač, žiadna cesta, alebo vyrúbaný pás stromov… len nekonečný les a bažina.

Sallivaaran

Vrátil som sa na cestu k Maline. Stále pršalo. Vybral som posledné suché veci, navaril si posledné cestoviny a ešte niečo. Chcelo to 3 mesiace na ceste, 30 000 kilometrov, noci na ľadovcoch, jeden maratón, horolezecký výstup, katastrofickú víchricu a neustály príjem potravy nižší než výdaj energie, až sa to nakoniec muselo stať. Priznávam sa, že viac nevládzem. Asi už pôjdem domov.

PS: Bola tam kniha. Zozbierané zápisky ľudí, ktorí si ešte pamätali stretnutia na Sallivaaran. Príbehy o obchodoch, vlkoch, svadbách, strašidelných záhadách… niektoré som preložil. Nabudúce ich dám sem na blog.

7 Comments on “(47) V bažinách pri Sallivaaran

  1. Tak, docital som sa az sem. Tiez som bol v lete 2011 v Norsku, tak som pekne pospominal na krasnu prirodu.
    Videl som, ze si mal zo sebou Go Pro kamerku, (prip. aj fotak) tak logicka otazka – tocil si nejake videa? Budu sa dat niekde vidiet?
    Drzim palce
    peto

    • No, su aj videa, a robil som tym automaticke fotky z ktorych mozem urobit time-lapse video z celej cesty… taky bol plan. Aaaaale narazil som na technicky problem, ze len tych fotiek som doniesol dva plne 1TB disky, je ich neviem kolko milionov a nemam pocitac, co by take mnozstvo dat vedel spracovat, tak to asi pocka na buduce technologie.
      Ale nejake kratke videjka mam, nieco sem mozem hodit.

Leave a Reply