Read More

" />

Spomienky na Sallivaaran

Priďaleko od civilizácie, malá drevenica uprostred lesa s trávou na streche mala na dverách tú najmenej očakávanú tabuľku “Turistické informácie”. Vošiel som dnu a rýchlo za sebou zavrel, aby nenalietali komáre. Bola tam len tma, ticho a vôňa dreva. A ešte stôl a na ňom 4 knihy… vlastne tá istá vo Fínštine, Nemčine, Francúzštine a Angličtine. Pri nich drevená tabuľka hovorí: “Správa lesa a parku zozbierala príbehy pastierov, ktorí prichádzali na zhromaždenia sobov sem na Sallivaaran. Príjemné čítanie.”

Ja som si tie príbehy prečítal, odfotil, preložil, prepísal a pre poučenie i zábavu vám ponúkam niektoré z nich.

Spomienky na Sallivaaran

Začiatok zháňania sobov

Soby žijú nadivoko, preto pred putovaním na zimné pastviny musel pastier svoje stádo najprv nájsť. Najdôležitejší faktor, ktorý pastierovi určoval kde svoje soby hľadať, bol vietor. Soby idú vždy proti vetru. Ak fúkal silný vietor rovnakým smerom dosť dlho, bolo treba sa poponáhľať, inak mohlo stádo zablúdiť až do susedného revíru.

Predátori

Ako 15 ročný som strávil sám s našim stádom niekoľko mesiacov. Rodičia ma zaviedli k sobom a odišli domov. Po mesiaci a pol sa prišli pozrieť ako sa mi darí. Zostali na jednu noc. V tých dobách boli lesy plné vlkov a raz napadli moje stádo. Bolo ich veľa, ale iba samí mladí, tak stádo dlho len naháňali a nakoniec zabili štyri soby.
Najbližšie stádo bolo pri Sankivaar. Raz som tam išiel na návštevu. Strážilo ich len mladé dievča. Práve vtedy jej stádo napadli vlci, sneh bol veľmi hlboký a červený od krvi. Zabili jej 25 sobov. Ona stála s plačom uprostred toho krvavého masakru. Nebála sa vlkov, v tých časoch sme sa ich nebáli, nikdy nezaútočili na ľudí.

Kedysi boli vlci všade. Keď vlk zabil soba otočil ho hlavou na západ. Myslel som si, že to bola len povera. Vravel som ostatným, že to je asi len náhoda, ale tvrdili, že sám uvidím, keď začnem chodiť so stádom. Tak sa stalo. Často som chodil na jeseň s Antti. Vtedy sme videli, že všetky mŕtve soby sú otočené na západ. Vlci sú neskutoční. Nechcel som tomu veriť, ale videl som aspoň dvadsať zabitých sobov, vždy som si ich išiel prezrieť a každý jeden bol otočený hlavou na západ.

Zhromaždenie

Zhromaždenie sobov sa vždy robilo keď bol spln, aby sme mali čo najviac svetla. Dni boli v decembri a januári veľmi krátke. Zvolávalo sa aspoň dva týždne dopredu. Niekto prišiel do dediny a oznámil zhromaždenie všetkým pastierom. V takom stáde bolo vždy 7000-8000 zvierat.

Na miesto zhromaždenia sa muselo prísť presne v daný deň. Často sme so stádom putovali ďaleko a vtedy sme museli veľmi dobre naplánovať koľko nocí nám bude trvať cesta a kde prespíme. Poslednú noc sme nespali, vždy sme museli zháňať soby až do rána, pretože stádo cestou rástlo a rástlo ako sa pridávali ďaľší. Na Sallivaara sa hnali soby ľahko vďaka čistinám nad bažinami. V lese by nebolo možné udržať stádo pokope keď narástlo do tisícov.
Potom sme soby nahnali do ohrady. Keď sme mali dobrých psov a pastierov, stádo vletelo do ohrady s hrmením ako búrka.

Obchod

Soby sa potom nakupovali a predávali. Chytali sme ich lasom a nový majiteľ im dal značku na ucho. Neoznačené soby, hlavne mláďatá, sa pochytali a zavreli do oddelenej ohrady, kde sa predávali na dražbe.

Cena soba sa vždy určovala dohodou. Kupujúci si soba prehliadol od parohov po chvost. Predávali sa len tučné samce a samice bez mladých. Cesta domov bývala dlhá a chudé zvieratá alebo mláďatá by ju nemuseli prežiť. Kupci prichádzali často až zo Švédska. Tam sa predávali soby o polovicu drahšie.

Keď si kupec nakúpil zvieratá, pochytali sa a oddelili do menšej ohrady. Odtiaľ si ich vypustil a hneď začal putovanie na zimné pastviny. Soby sa takto nikdy nepomiešali. Naša pastvina bola 40km ďaleko. Trvalo niekoľko dní tam stádo dohnať, ale vtedy sa nikto nemal kam ponáhľať.

Trhy

Okrem sobov sa predávalo aj všetko možné iné. Zhromaždenie bola príležitosť pre trhy, stretnutie so susedmi, obchody, i tancovačku. Zahriať sa tancom padlo veľmi dobre pri teplotách -40 stupňov. Ženy varili polievky, ľudia chodili z chalupy do chalupy a rozprávali si zážitky.
Sallivaaran bol obrovský trh, bolo to jediné miesto, kde sa stretali ľudia z dvoch regiónov Vuotso a Kittila. Predával sa alkohol, oblečenie aj cukríky. Po vojne sa začala predávať aj káva, likéry a oblečenie zo Švédska, všetko pašované pod kabátmi. Vždy sa prišla pozrieť aj miestna polícia, ale málokedy zasahovali.
Raz zhabali všetok alkohol a vylievali ho. Môj kamarát Kuttura sa ponáhľal im v tom pomôcť. Ani si nevšimli ako zopár fliaš zahrabal do snehu. Len potom začala pravá zábava. Policajti sa len čudovali keď sa vrátili a zas boli všetci opití.
Pastieri boli tuhí fajčiari tabaku. V niektorých chalupách bolo vidno len dym.

Svadby

Dvorilo sa veľa. Muži boli pred zhromaždením sami v lesoch celú jeseň a zo všetkých dedín sa poschádzali mladé devy. Väčšinou sa dvorilo tým, že sa prechádzali a rozprávali. Mnohí z nich sa aj vzali, a to niekedy hneď po tanci.

Mladá fínka si raz brala v Sallivaaran laponca a pred obradom sa pýtala malého chlapca, aby ju naučil pár slov po laponsky, ako “dobrý deň”, “ďakujem”. Počas zábavy sa ale pri každom jej slove všetci laponci strašne smiali, až jej to prišlo podozrivé. Potom jej povedali, že rozpráva samé nadávky. Kričala, že toho malého zaškrtí, ale chlapci boli oblečení v laponských krojoch, a v nich vyzerajú všetci úplne rovnako, tak ho nenašla.

Príbehy

V 20. rokoch a do polovice 30. rokov boli mokré zimy a stáda choreli. Zhromaždenia sa prerušili na 17 rokov a soby takmer vymizli zo sveta. Môj otec mal 2000 zvierat. Raz večer cez leto sme boli soby vypustiť. Zhlúčili sa dokopy a na mieste pokapali. Tých čo prežili sme odviedli inam a tak to šlo niekoľko dní. Po pár dňoch nám zostal nažive jeden samec a 5 samíc.

Hannun Niila umrel v noci v chate počas zhromaždenia. Lassen Einari z Pulju spal vedľa neho. Už večer bol chorý. Chalupa bola plná spiacich ľudí a Lassen nechcel všetkých budiť, preto svojho kamaráta len zakryl. Všetci spia, čo na tom, že jeden z nich už nie je živý, nechal ich vyspať sa do rána.

Cez vojnu bolo veľmi veľké zhromaždenie. Niekto musel vždy vyjsť hore na kopec a sledovať či nevidieť lietadlá. Raz strážili dvaja chlapci Jouni a Niila. Niila sa vybral dole pre kávu na zahriatie. Dlho nechodil a tak Jouni zavolal z kopca “no poď už!”, čo znie v lapončine podobne ako “zhasnite ohne!” Všetci pozhasíňali ohne, aby nebolo vidieť dym a zahrabali sa do snehu, aby nezamrzli, bolo -40 stupňov. Samozrejme, žiadne lietadlá sa neukázali.

Koniec Sallivaaran

Zhromaždenia na Sallivaaran skončili keď sa objavili prvé snowmobily, v roku 1963. V tom čase sa postavila aj cesta “Kittila”, ktorá prechádzala 5km ďaleko od Sallivaaran a tak sa stal izolovaným miestom. Tak stojí opustený obklopený lesmi a bažinou až dodnes.
Ľudia sa prestali živiť výlučne chovom sobov, cesta priniesla nové spôsoby obživy. Nové zhromaždisko sa založilo pri ceste v Hirvassalmi, ale všetko je už inak. Soby sa začali dovážať nákladnými autami z veľkých vzdialeností, stále žijú divoko, ale hľadajú sa cez GPS a zhromažďujú ich pastieri na snowmobiloch a vrtuľníkoch. Je to výnosný obchod.

4 Comments on “Spomienky na Sallivaaran

  1. Nahodne najdene velmi prijemne citanie. Cital som kedysi davno raz knizku volala sa Maly Bizon autor Fiedler (vdaka google). Rozpraval tam indian realne pribehy z detstva ked zazil este slobodu ale aj presidlovanie do rezervacii. Toto citanie mi ju pripomenulo. Dakujem

  2. Ale samozrejme, Tomi, jasne, že ich čítajú ľudia, veď aj ja som toho dôkazom. Nikdy nevieme, komu a ako svojím životom pomáhame.

  3. Tomi, to sa číta nádherne,ako námety na celú knihu poviedok alebo na film aspoň o jednej z týchto pamätí. A vlastne je to príbeh v príbehu – tvoj príchod do Sallivaaran a potom zas príbehy z knihy. Ajaj, ako nám veľmi chýbajú diela o takých “obyčajných” zážitkoch z prírody. Z nich sa človek naučí viac, než zo všetkých moderných sociologických učebníc… A ja som sa vlastne ani neopýtala, ako sa máš a ako dopadol tvoj večer v čajovni?

    • Veru Katka, chýbajú nám také každodenné zážitky ľudí z iných kútov sveta, toľko sa z nich dá naučiť. Ale aspoň máme príležitosť ich ísť vyhľadať.
      Večer v čajovni bol pekný. Po prvý krát v živote som sa stretol zoči voči s tým, že tieto moje písačky čítajú naozajstní hmotní živí ľudia. Prišli i z ďaleka a tak veľa. Vzácny večer. Aj to miesto malo pre mňa špeciálny symbolický význam, ale to už je tak na rozprávanie pri čaji… stále na to myslím, že mám prísť.

Leave a Reply