Ostrov Værøy

Hneď ako som na konci mája dostal správy, že na cestách už nie je sneh, naložil som opäť svoj svet na Malinu a odišiel na sever. Tak veru, aj toto leto som strávil nad polárnym kruhom. Tentokrát bez hľadania samého seba, začínania nového života, či iných cieľov hĺbavo filozofických… teraz odchádzam v súlade so svojím novým svetom. Cez zimu som začal robiť obrázky. Kresliť, aj fotiť. A popri tom som si všimol, že na Zemi nieto veľa fotografií z nórskych Lofotov. Kto ich má priniesť ak nie ja? Kto vydrží týždeň moknúť pre jeden slnečný deň a koho auto sa vie po úzkych cestách naháňať za svetlom obratnejšie než Malina? Tak som si vymyslel zadanie, projekt, úlohu, nech sa to volá akokoľvek, idem na pár mesiacov pracovať na Lofoty.

[sliderpro id=”6″]

Po týždni cesty v lejaku som konečne zaparkoval v obrovskom podpalubí trajektu Røst. Je tu prázdno, a každý zvuk sa odráža od hrubých železných stien tisíckrát. Karavany ešte nedorazili, turisti prídu až o pár týždňov, a keď aj prídu, poväčšinou opomenú ostrov Værøy. Je tak trochu odruky, cesta naň je dlhá a spojenie zriedkavé. Práve to ma láka.

Vietor je silný a chladný. Spolucestujúci mi rozprávajú ako včera nasnežilo zo 3cm snehu. Akokoľvek sme na severe, sneh 5. júna je aj tu veľké prekvapenie. Aj starí pamätníci tvrdia, že takto dlhú zimu ešte veru nezažili. Ale teraz už je príjemne, takmer 10 stupňov, prišli sme v najlepšom čase.

Na medzizastávke na ostrove Røst trajekt vysadil presne jeden automobil. Je už neskorý večer a pekné svetlo. Kde tu sedia ľudia pred domami a vychutnávajú si prvý letný večer. Ticho rušia len uškriekané čajky z prístavu.

[sliderpro id=”5″]

Okolo polnoci trajekt otvoril veľký železný čumák v prístave Sørland na ostrove Værøy. Tak tu budem doma. Z podpalubia vyšli dve deti, ktoré sa hodili do náručia čakajúcim rodičom, jedna dodávka telekomunikačnej spoločnosti a jeden červený skúter. Ak je tu niečo výnimočné, tak je to pach sušenej tresky. Vysia ich tu všade naokolo stotisíce. Je to tu prirodzené a všadeprítomné, darmo sa brániť, za pár dní mi to bude voňať.

[sliderpro id=”4″]

Pomaly som prevrčal spiacim mestečkom a prešiel na severnú stranu ostrova k opustenému letisku. Podľa mojich máp by tu mala byť pekná pláž, kde by som mohol bývať. A či som len dobre trafil. Veterné, ale krásne miesto kryté zozadu vysokými útesmi a spredu otvorené Atlantickému oceánu, s výhľadom na polnočné slnko. Nie je tu nikto. Tento rok som tu prvý. Slnko zapaľuje oblohu do červena ako sa nocou kĺže tesne nad hladinou mora. V diaľke špliechajú vlny okolo Moskstraumen, obrovského víru, ktorý dal námet na Pád do Maelströmu (Edgar Allan Poe). Tu budem bývať.

[sliderpro id=”3″]

Inak už je skoro ráno a ja mám za sebou naozaj 7 dní cesty v lejaku cez celé Poľsko, Baltické more, Fínsko i Švédsko. Unavený som dosť. Zatiaľ teda dobrú noc, tu prikladám pár obrázkov z farebnej noci… (prejdite myšou nad obrázok a ukážu sa vám šípky k ďaľším fotkám)

 [sliderpro id=”2″]

A tak je pred nami opäť jedno veľké dobrodružstvo.