Via Malina

Kosatky

Tomas Griger — Sat, 22 Dec 2012 15:10:50 +0000

Ako dieťa ma brávali ma do ZOO. Zo školy aj z tábora. Aby sme si vybudovali vzťah k prírode, poznali zvieratká. Videl som tam krásne šelmy, smiečne opice, strašidelné krokodíly aj múdre slony. Šelmy v malých klietkach prešľapovali z jednej nohy na druhej, psychicky choré a zlomené. Pavilón opíc smrdel tak, že sme sa držali za nosy a so smiechom utekali von. Slony len smutne stáli na mieste zviazané ťažkými železnými reťazami. Tak som si vybudoval vzťah k prírode... formu odporu... k nám ľuďom, k našej vlastnej bezohľadnosti a bezcitnosti. Odmalička mi všetepovali do hlavy, že zvieratá patria do klietky. Zvieratá smrdia. Sú nebezpečné. Sú na pozeranie, na zábavu, na jedenie a na topánky. Sú tu pre nás...

Stopy na Munkebu

Tomas Griger — Fri, 30 Nov 2012 11:51:25 +0000

Leto sa teší z prvých júnových horúčav, keď hľadám cestu na Munkebu. Otvárajú sa kúpaliská, psi sa schovávajú do tieňa pod zelenými jabloňami a prvé búrky na nich ceria zuby. Ale nie tu, nie na Munkebu. Len dlhá snehová pláň a piskot ľadového vetra mi robí spoločnosť tu na severe. Ťažký mrak sa snaží vyrobiť prítmie za svetlej noci, ale prehrá, aj na sever, aj na Munkebu, raz zavíta krátke leto...

Rozprávanie na TEDx Nitra

Tomas Griger — Tue, 23 Oct 2012 19:43:49 +0000

Po prvýkrát v živote som dostal možnosť rozprávať na veľkom pódiu pred publikom a kamerami a hlavne rozprávať sám za seba, bez tlaku akejkoľvek korporácie na drobné či väčšie klamstvá v záujme získania novej zákazky, či prístupu k rozpočtu klienta. Toto je malinový príbeh taký aký je...

Værøy – veterný ostrov

Tomas Griger — Fri, 12 Oct 2012 15:40:50 +0000

Na ostrove Værøy cez leto neplynie čas. Len sa tak nenápadne posúva, aby sa nepovedalo. Nestmieva sa, nebrieždi sa, nezačína a nekončí pracovná doba, ticho rána sa nemení na ranný zhon, stále je rovnako ticho, nič sa nemení, len chumáče oblakov sa menia na vrcholkoch útesov. Rybárske člny prichádzajú a odchádzajú cez deň aj uprostred noci rovnako, nezáleží na tom kedy. Iba helikoptéra z pevniny priletí vždy v presný čas, aby dala znamenie, že už je ďalší deň. Je to sloboda polárneho dňa, neexistencie noci, keď ľudí nezaháňa domov tma...

Ostrov Værøy

Tomas Griger — Wed, 26 Sep 2012 17:35:54 +0000

Hneď ako som na konci mája dostal správy, že na cestách už nie je sneh, naložil som opäť svoj svet na Malinu a odišiel na sever. Tak veru, aj toto leto som strávil nad polárnym kruhom. Tentokrát bez hľadania samého seba, začínania nového života, či iných cieľov hĺbavo filozofických... teraz odchádzam v súlade so svojím novým svetom. Cez zimu som začal robiť obrázky. Kresliť, aj fotiť. A popri tom som si všimol, že na Zemi nieto veľa fotografií z nórskych Lofotov. Kto ich má priniesť ak nie ja? Kto vydrží týždeň moknúť pre jeden slnečný deň a koho auto sa vie po úzkych cestách naháňať za svetlom obratnejšie než Malina? Tak som si vymyslel zadanie, projekt, úlohu, nech sa to volá akokoľvek, idem na pár mesiacov pracovať na Lofoty...

Vedieť si povedať dosť

Tomas Griger — Mon, 03 Sep 2012 21:03:28 +0000

Niekedy sa ma pýtajú ako som nabral odvahu vydať sa sám na dlhú cestu. Niekedy zase kde som na to nabral čas a peniaze. Inokedy koľko som minul a či mám sponzora. Tí čo už vedia viac sú zvedaví na môj biznis a tí čo vedia menej zas prečo som vôbec odišiel z dobrej práce. Mne to všetko pripadalo ako celkom prirodzený vývoj, nemyslím, že by som niekde urobil akýsi obrovský životný skok, ktorý "bežný" človek nedokáže. Ale postupne mi došlo, že jedna odchýlka tu asi je, ktorá mi umožnila vytrhnúť sa z korporátneho sveta a vydať sa svojou cestou. Jednoduché tajomstvo, ktoré spočíva v tom, že si človek musí vedieť povedať kedy má dosť.