O mne
Tomáš Gríger (33) z Handlovej, 3D grafik, fotograf a občasný dobrodruh. Na tejto stránke uverejňujem fotografie zo svojich ciest prepletené zážitkami, príbehmi a myšlienkami. Mojim najvernejším dopravným prostriedkom je červený skúter, talianska Vespa menom Malina. Tempo mám pomalé, smer určuje počasie, osud, alebo náhoda. Moje príbehy sa tiahnu naprieč Európou od horúcich pobreží Stredomoria po polnočné slnko chladného Arktiku.
Dnes to bude ľahké. Veľa obrázkov a málo mojich táranín. Len také zaujímavé som si všimol, že po 6 týždňoch cesty domov som o 3,000km ďalej od domu než som bol na začiatku. Som severnejšie ako celý Island, Anchorage na Aljaške aj sibírsky Yakutsk. A je leto. Cez leto je na severe krásne. Slnko svieti 24 hodín, ale často sa skrz oblaky nevidíme…
Posledné dni som si zarobil pekný spánkový deficit a tak som dnes vstal až na obed. Nikde nikoho. Moje zásoby jedla sú akési prázdne. Ale veľmi sa mi nechce odísť, išiel som tri dni za sebou a to je čas na oddych. Vytiahol som svoju pokazenú navigáciu a začal do nej vŕtať. Keď raz pôjdem na juh, bolo by dobré ju mať. Je tam veľa ciest, veľa ľudí, nechcem vybehnúť na nejakú bláznivú diaľnicu. Kým som všetko rozoberal, prišla stará dodávka, hore biela, dole čierna, predelená oranžovým pásikom. Vybehol z nej párik -násť ročne vyzerajúcich detí a spýtali sa ma, či môžu byť moji susedia. “Môžete”…
Veľa som toho v noci nenaspal. Na prechode reality a spánku som vo svojich absurdných snoch vyliezol na mrakodrap, ktorý spadol, nasadol na loď, ktorá sa potopila, nemohol uletieť pred pterodaktylom, ktorý me zjedol,… no vyskúšal som si všetky možné konce a ráno som tiež nevyzeral nijako živo. Akúsi zlú energiu malo to miesto pri tuneli, kde som túto noc býval. Len tak bez raňajok som sa pobral ďalej, nájsť harmonickejšie okolie na zjedenie svojej rannej ryby…
Opäť je tma, sychravo, ticho a ľudoprázdno. Aký len iný bol ešte včera slnečný ostrov Senja. Stále si zvykám na to, že modrá obloha je v týchto končinách vzácny jav. Dnes je bežný nórsky deň. Striedajú sa chvíle keď prší málo a keď prší veľmi. Zachvíľu bude júl a ja mám zas na sebe hrubý sveter, nepremokavú vetrovku, veľké rukavice, šatku na krku vytiahnutú až na nos. Navaril som si do termosky čaj, zapol kúrenie a vrčal pomaly ďalej na západ. Aj tak je mi zima…
Už viac nebudem dávať do každého nadpisu “Malinová cesta”. Ale aj keď to v nadpise nebude, cesta nás čaká stále malinová, ba malinovejšia než kedykoľvek predtým. No ale poďme už ďalej, treba nám pokračovať v našom načatom dobrodružstve a všetko si postupne vyrozprávame. Najskôr sa vráťme kúsok naspäť v čase, do toho dňa na konci júna, keď som s vypätím všetkých svojich i nejakých zázračných síl a vašou podporou dobehol maratón pod polnočným slnkom v meste Tromsø, vysoko nad polárnym kruhom. Čo sa dialo ďalej? Podľa správnosti by bolo treba pokračovať na sever. Ale ešte nie. Niečo som vynechal, keď som sa ponáhľal stihnúť štart v Tromsø. Na svojej mape mám ceruzkou počmáraný neďaleký ostrov Senja. Tam poďme… Read More