Malinová cesta (16) – Nizozemie
Je pondelok 27. júna. Polárny kruh som prekročil pred dvoma týždňami. Navigácia ma opustila predvčerom. Zadné koleso vyzerá stále horšie. Aj keď je nepochopiteľne horúco, sedím zababušený od hlavy po päty, inak by ma komáre zožrali zaživa. Celkovo je to situácia nie práve radostná, ale po posledných týždňoch sa to javí ako bežná realita každého dňa. Všetkú tú neistotu nahrádza krajina naokolo. Pod nohami biely piesok ľudoprázdnej pláže, okolo sa vežiace skaliská so snehovými čiapkami a z nich sa s hrmotom rútia vodopády 100, alebo 200, alebo 300 metrov? Ťažko to odhadnúť keď som taký malý oproti tomu všetkému. Hlavne je čas… vrátiť sa k svojim zápiskom a fotografiám, aby som ich pospájal do ďalšej časti denníka o cestách malinových.
Vraciame sa teda o 3 týždne späť, do 30 mája, keď skončila cesta okolo Británie na nočnom trajekte Hollandica do Rotterdamu. Odtiaľ pôjdeme na sever. 25 júna sú v meste Tromso ďaleko na severe Nórska oslavy letného slnovratu. V nejakej strelenej zanietenosti som sa ešte počas posledných dní v londýnskej kancelárii prihlásil na maratónsky beh pod polnočným slnkom, ktorý je centrom osláv. Dal som si záväzok, že v ten deň tam budem na štartovnej čiare stáť. S týmto predsavzatím sa začína druhá etapa Malinovej cesty.
Dobre si spomínam ako začala tá predošlá cesta. Hneď po výjazde z Londýna na prvej čerpacej stanici som pod Malinou našiel mláku. Môj prvý dojem, ktorý trval asi 10 minút bol, že mi vytiekol olej. Neveril som, že celá Malinová cesta je v háji už po niekoľkých hodinách. Chvíľu mi trvalo kým sa cez moju paranoju predral zdravý rozum a zistil som, že tá strašlivá mláka oleja je len obyčajný benzín, čo predo mnou niekto vyžbrdal. Akoby pod každou pumpou neboli mláky benzínu. Rozhodol som sa vtedy, že som paranoidný debil. Alebo som sa na ten výlet príliš tešil, tak ma všetko straší, čo by ho mohlo prekaziť.
No a tu sa dostávame naspäť na trajekt Hollandica. Je 8 hodín ráno, pristavili sme v Rotterdame, odväzujem Malinu a vidím pod ňou veľkú mláku. Tak… história sa opakuje. Akurát, že tu nemám vidiny z paranoje, z celého podvozku mi niečo kvapká a je to šmykľavé, už som do toho aj stúpil a je to fuj. Len je to nejaké biele, také v predsa v motore neexistuje. Navyše to tečie spredu, kde je len batéria, takže to musí byť kyselina, ale odkedy je tá šmykľavá? Tak som rozmýšľal, čo sa zas deje, ako som neisto naštartoval, odparkoval hneď za trajektom a začal skúmať. Záhadné biele kvapky ma doviedli k taške, v ktorej nosím jedlo a veci s tým súvisiace… a prací prostriedok, tekutý. V takých minisáčkoch, ktoré sa majú hodiť do bubna. No a práve dva z tých praskli, lebo som ich moc namačkal a zvláštnym spôsobom sa roztiekli po celom podvozku. Tak celá Malina veľmi pekne sviežo voňala ako vypratá. Hneď ako som upratal svoj neporiadok, začalo pršať.
V rotterdamskom prístave Hook of Holland som sa týmto zdržal asi 100x dlhšie než som chcel. Je to jedno z najdepresívnejších miest na svete.
Celkovo som sa v Holandsku nechcel veľmi zdržovať. Husto osídlené krajiny bez hôr, horských priechodov, kľukatých ciest, zurčiacich potokov a krásnych výhľadov, to nie je pre mňa. Presný opak je to za čím putujem. Holandsko je navyše pre mňa nejaké príliš organizované, dokonalé, vždy sa tam cítim ako vo veľkom Sim City a mám chuť niečo rozbiť, aby mali obyvatelia aspoň nejaké vzrušenie v živote. Dobré miesto na dôchodok, pre mňa ešte nie. No ale čakala ma celodenná jazda cez túto rovinu. Niekoľkokrát som bol presvedčený, že blúdim a cez to mesto som už išiel. Ale nie, to len všetko vyzerá tak rovnako. Cesta prebiehala nasledovne. Dlhá rovina. Jedna pravotočivá zákruta. Dlhá rovina. Ľavotočivá zákruta. Dlhá rovina. Napravo továreň. Dlhá rovina. Oproti ide kamión a celého ma ošpliecha. Prešiel kamión a ošpliechal ma. Kruhový objazd. Dlhá rovina. Kamión ma ošpliecha… a ešte krát tisíc a sme von z Holandska… chvalabohu.
Prešiel som ešte kúsok Nemecka a k večeru som som sa usadil v kempe pri rieke Labe.
Miesto to bolo udržiavané, personál veľmi milý, ale nevedel som prísť na dôvod, prečo by niekto cestoval stráviť dovolenku práve sem. Labe je tu špinavá, obkolesená bažinami a bahnom, premávajú sa po nej hrdzavé nákladné lode do Hamburgu, všade naokolo vidno čmudiace komíny a megalomanské sklady. No napriek tomu bol kemp plný usmievavých nemeckých dôchodcov v prívesoch. Jediné čo ma na okolí fascinovalo, bola táto tabuľka, ktorej komixu som nevedel prísť na pointu.
Myslím, že je to takto:
1) Ide malá loď
2) O deviatej ide veľká loď
3) O 9:05 nejde loď
4) V čase neurčitom prídu vlny tak veľké, že sa v nich aj dieťa prekotí a dospelý nakloní.
No ale hlavné je, že kým som lúštil tú tabuľku, prestalo pršať. Spomínal som už, že pršalo celý deň?
…aj cestovná mucha konečne dostala šancu vyschnúť…
Ráno sme išli priamo na kompu cez Labe. Inej možnosti niet, najbližší most je až v Hamburgu a do tak veľkého mesta nechcem. Rada áut čakajúca na kompu mala 3km. Hneď ako som pribrzdil, že sa zaradím slušne do kolóny, okoloidúce predbiehajúce sa auto – nie že by bolo drzé, ale bol to kapitán kompy… kričal: Nein Nein!, pre také malé sa miesto vždy nájde, komm komm! Tak som sa za ním predbehol až na začiatok a mal pravdu. Pre také malé bolo aj na plnej kompe miesta až až.
Tu všetci čakajú…
…a ja už sa veziem…
Počas plavby cez Labe som videl najškaredšiu loď na svete.
A okrem nej boli okolo vlastne len bažiny…
Prešli sme horný koniec Nemecka a vstúpili do Dánska. Neviem kedy, na tie moje vedľajšie cesty nedávajú ani tabuľku, že vchádzam do inej krajiny. Konečne pekný slnečný deň, na moju arktickú výbavu až trošku moc slnečný, no cesta predsa lepšie ubiehala. Ale 800km po rovinách Jutlandu, uch uch. Niekedy som už zaspával ako som hľadel na nekonečne rovnú cestu a počúval manotónny zvuk motora. Pustil som si hudbu. Niekedy trvala rovina medzi dvoma zákrutami aj 3 pesničky.
Až k večeru sa objavili kopce. Len také malé, pieskové, ale hneď to bolo lepšie. Po oboch stranach pieskovych dún bolo more.
Večer som prišiel do mesta Thyborøn. Teda musel som si skontrolovať v mape, či je to mesto, alebo továreň.
Chcel som ešte preplávať na druhú stranu hrádze a uložiť sa niekde v piesku. Ale kompa premávala len do šiestej a ja som dorazil o deviatej. To už sa nedá ani hovoriť o zmeškaní, to je tak neskoro, že sa s tým dá ľahko zmieriť.
Prvá ranná kompa mala ísť už o šiestej, tak som sa rozhodol prenocovať. Zložil som sa do chlievika na bicykle. Isto nebudem do rána nikomu prekážať. Za celú noc sa v okolí nikto neukázal.
Ráno som už stál zodpovedne nastúpený na kompu o šiestej. Sám. Vidíte tú búdku napravo? To je chlievik v ktorom som spal.
Prišlo šesť a kompa nejavila žiadne náznaky čoskorého vyplávania. 10x som preštudoval trafikon a vždy mi vyšlo, že má ísť o šiestej. Skúsil som zavolať na číslo “informácie” pod trafikonom, ale číslo neexistovalo. Existuje vôbec tá kompa? Zrazu som počul zvuk dvojtaktu, hrnul sa ku mne skúter s veľkým dedkom. Tááák, to musí byť kapitán. Bol ovešaný igelitkami a mal strašne dlhú bradu. Zastavil pri mne a povedal po Dánsky niečo čo som nerozumel, ale bolo mi jasné, že kompa nepopláva. Nakoniec sme sa pochopili. “Six no. Nine.” Tak o deviatej. Neviem prečo o deviatej, až raz budem mať čas, tak si to zistím, ale teraz sa prihodilo to, že 3 hodiny mám čakať nemôžem, pretože nestihnem zajednanú loď do Nórska. Tak neostávalo nič iné, len sa kus vrátiť a dať si peknú 100km obchádzku cez pevninu.
Na rozdiel od celej roviny doteraz, severné Dánsko sa mi páčilo. Prechádzal som dlhé lesy, veľmi občasné dedinky. Ustálil som sa na maximálnej možnej rýchlosti akú prežijem… 70km-h a tak sme boli rýchlo v prístave. Je to obrovský a hrozivý prístav. Kým som čakal na nalodenie, Malina ma zoznámila s pánom s Británie, ktorý na bicykli obchádzal Severné more. Bol už na dôchodku, ale takéto cesty podnikal celý život. Na ceste bol mesiac a pred sebou mal ešte 6 týždňov, spával nadivoko v stane, iba na jeden víkend má zajednaný hostel. Jeho manželka ho nechápe, načo odísť z pohodlia domova a byť vystavený všetkej tej neistote, počasiu, únave a riziku. Každý deň jej musí písať kde je a či je v poriadku a vždy keď sa z nejakej cesty vráti, pošle ho priamo do sprchy. Jeho syn je horský sprievodca na Slovensku a ukazuje turistom tatranské orly.
Loď bola hrozná. Nákladná RoRo prispôsobená pre pasažierov. Chcel som si dať svoje posledné poriadne jedlo, ale kurča bolo malé, šalát vyschnutý, hranolky čudné a zároveň to bolo najdrahšie čo som kedy jedol. Kúpil som si v lodnom obchode Cider v plechovke, sadol si a obzeral si fotky. Prišla pani v kravate a povedala, že tam pivo z obchodu nemôžem piť, iba to čo si kúpim v bare (ktorý bol ešte zatvorený). Aj tak vypli hudbu a dve hodiny sa hrala hra, kde sa len čítali čísla. Vyzeralo to nudne. Asi Bingo. Potom prišla lodná kapela, zahrala Rivers of Babylon a podobné osvedčené evergreeny. Nakoniec niekoľko dôchodcov tancovalo. No ja som išiel loďou až do Bergen hlavne preto, aby som si nabil baterky do fotoaparátu. Všetkých 5 sa mi podarilo nabiť do plna, čo je znak úspešnej plavby. Ostatné veci, vrátane počítača, si vie Malina nabíjať sama… ona je moja elektráreň, keď sme v divočine. Len tie foťákove baterky som ju nejak nenaučil.
Nad morom bolo krásne jasno a veľmi veterno. Jediná maličkosť mi znepríjemňovala cestu. Neviem, či si viete predstaviť ako voňajú turistické topánky po 3 dňoch jazdy v daždi i horúčave. Predtým než sa nastúpi na takýto dlhý trajekt je základ vymeniť si ponožky, zobrať z kufra prezúvky a tajne si niekde na hajzlíku vymydliť tlapky. No a práve tie prezúvky som zabudol v kufri. Keď sa vypláva na more, dole medzi autá sa viac nesmie. Tak som strávil noc v ťažkých botách, ktoré verte mi, po 3 dňoch jazdy v daždi i horúčave, som si nikde v interiéri lode nemohol vyzuť. Vlastnú kajutu som samozrejme nemal a teta v kravate tvrdohlavo vyháňala všetkých, čo chceli zaspať na gaučoch v lóži. Nie nie, všetci pekne na svoje sedadlá do miestnosti, ktorá bola namačkaná ľuďmi a vyzerala presne ako lietadlo zvnútra. Bolo tam horúco, niektorí chrápali, a niektorí si asi tiež zabudli prezúvky, ale vyzuli sa. Ale zaspal som aj tak ako drevo. Prešli tri dni od pristátia v Rotterdame. Ráno budeme konečne v Nórsku. Tam viac neuvidíme žiadne roviny, nebude ma organizovať teta v kravate a pred sebou nekonečné kilometre na sever najkrajšími cestami sveta.
Ahoj 🙂 čítam si tvoje zážitky z ciest a pobavilo ma tvoje vysvetlenie značky. Tá značka pri brehu znamená len jednu jednoduchú vec – varuje pred vlnou ktorú spôsobí veľká loď svojim prejazdom na brehu. Tá vlna sa neprejaví ihneď ale po krátkom čase. Preto je tam asi ten čas 9:05 😀