Malinová cesta (7) – Isle of Skye

Dnes nebolo treba plánovať žiadne cesty, na ostrove Skye ich nie je tak veľa. Len jedno miesto som chcel na konci dňa vidieť, jedno ktoré som navštívil už pred rokmi. Najprv však budem musieť prejsť krížom skrz celý ostrov a to je cesta nie dlhá, no na prírodné krásy tak bohatá, že mi určite zaberie celý deň…

…jedna vec, ktorú som si nemohol nevšimnúť tu na severe je, že kostoly už viac nestoja v strede dediny, skôr tak na okraji, prípadne obďaleč. Vysvetľujem si to tým, že história ľudstva v tomto kraji je tak dávna, že kresťanstvo sem zavítalo až keď boli dediny dávno postavené vo svojej dnešnej podobe a tak sa novodobej náhrade druidov a posvätných kameňov ušlo už len miesto na okraji. Dnes sa čoraz viacej obyvatelia vracajú k pôvodným paganským náboženstvám, len škoda, že v podstate každý, kto sa im počas kresťanizácie venoval, musel buď zabudnúť, ujsť, alebo skončil na hranici… a tak z ich učení nezachovalo vlastne nič. A ľuďom toho veľa duchovného, o čo sa oprieť, neostalo. Len ich naviazanosť a cit k prírode v týchto krajoch ešte stále vidieť.

…popri ceste do vnútrozemia sa válali živé chumáče vlny…

…občas sa dokonca postavili a stáli… len tak apaticky na ceste…

…celá táto trávna púšť patrí im, to je ich územie…

…žijú slobodne bez ohrád, krmítok, napájadiel a hlavne bez ľudí…

…len teraz im cez domov prebehol červený narušiteľ…

…čo to všetko naraz sa mi snažia povedať?…

…totooo!!! Jupííí!!!…

…tu som odložil vrčadlo a pobral sa na pešiu púť pravekým jurským masívom…

…napodobne…

…kedysi bolo toto územie plné sopiek, zemetrasení, ako dnes Island… a toto po ňom zostalo…

…polámané dosky vyoblené dobami ľadovými, tu sa dá naozaj čítať v histórii ako v šlabikári…

…a dá sa tu aj super lietať, tento ujo lietal non-stop bez motora, dokonca priletel tak blízko, že sa mi pozdravil, aj si ma odfotil huncút… tak aj ja jeho…

…po túre v kopcoch sme zišli dole k pobrežiu…

…a vybrali sa k mestečku Portree nájsť svoj dávny príbeh…

…tak tu to bolo pred rokmi, v zime, keď som zbitý dažďom, snehom, krúpami kráčal po ceste smerom k hore Strom. Prišiel som sem autobusom. A napriek nehostinnému počasiu sa mi všetko páčilo…

…a našiel som to… to isté miesto vo farbe jarnej…

…a bolo to pre toto. Keď som tu vtedy v zime sám stúpal hore touto cestou, rozmýšľal som aké by bolo super mať vlastný dopravný prostriedok. Pobehať s ním celý ten krásny ostrov. Po tej starej rozbitej kľukatej ceste ako stvorenej pre bicykel, alebo červený skúter. A vtedy som sa rozhodol, že raz sa sem vrátim, na túto cestu a spravím si obrázok so svojím bicyklom, skútrom, autom, alebo čímkoľvek čo to bude. Bol to môj najobľúbenejší obrázok a roky som si ho choval na ploche počítača… a teraz som tu, na tom istom mieste, pripravený spraviť si tú istú fotku s Malinou…

…ale cesty viac niet. Pozrite, prerobili ju na širokú hladkú rýchlu “hlavnú komunikáciu”. Autá po nej leteli stovkou a nemal som ani kde zastaviť. Tak som ju nestihol… pridlho som čakal a už jej niet, mojej najkrajšej cesty. Neviem ako som si mohol vôbec myslieť, že taká pre mňa ostane, rozbitá, kľukatá. Svet na mňa nečaká. A ja za nim meškám už pridlho. Priveľa času som strávil zavretý medzi múrmi svojej kancelárie a neviem či ešte nájdem to čo som tým stratil. Tú starú cestu už určite nie. Snáď niektoré iné veci ešte áno…

…spravil som Maline na pamiatku z ostrova Skye aspoň fotku s horami…

…a vrátil sa naspäť na večeru, treba mi veľa energie a začať občas aj spať, veď je pred nami ešte dlhá cesta.