O mne
Tomáš Gríger (33) z Handlovej, 3D grafik, fotograf a občasný dobrodruh. Na tejto stránke uverejňujem fotografie zo svojich ciest prepletené zážitkami, príbehmi a myšlienkami. Mojim najvernejším dopravným prostriedkom je červený skúter, talianska Vespa menom Malina. Tempo mám pomalé, smer určuje počasie, osud, alebo náhoda. Moje príbehy sa tiahnu naprieč Európou od horúcich pobreží Stredomoria po polnočné slnko chladného Arktiku.
Tento vrchol je jeden z najľahšie dostupných veľkých výhľadov na Lofotských ostrovoch. Neobsahuje takmer žiadne škriabanie po skalách a dal by sa vyjsť azda aj na bicykli. Napriek tomu je to jeden z menej známych výstupov, no práve vďaka tomu si na ňom užijete kľud a samotu aj cez špičku turistickej sezóny. A výhľady veru stoja za to…
Letný slnovrat. Polárny deň dosiahol svoj vrchol a s ním aj zubaté chladné leto. Očakávam, že drsné počasie ma vyženie z vrcholu rýchlo, ak ma tam vôbec pustí. Búrky sa vynárajú spoza ostrých štítov veľmi rýchlo a tie na severe netreba podceňovať. Skaly sú chladné a klzké, vietor, chlad a dážď sa nepýtajú, či vydržíte… Read More
Obkolesené štítmi, ktoré si pamätajú čas, keď na Zemi nebol život. V hlbokom fjorde, ktorý kameň po kameni trpezlivo okresali ľadovce skrz veky. Bez developerov, investorov a bez hodnotenia ekonomickej situácie príroda nespútaná sama postavila krajinu, ktorá spĺňa všetky predpoklady pre ľudské označenie “krásna”. Niekde na našej púti vekmi sme dostali do vienka schopnosť vnímať krásu, ba aj tvoriť krásu. Ale podriadili sme ju… iným záujmom, účelovosti, šetreniu, či akútnej potrebe mať všetko lacno a rýchlo. A tak, napriek všetkým predpokladom, najviac krásy dnes už nenájdeme v slávnych metropolách ľudskej rasy, ale tam, kde toho človek zmôže málo, kde príroda tvorí sama. A tam práve Reine stojí. Ďaleko nad polárnym kruhom, obkľúčené tvrdým kameňom a ľadovou vodou ešte odoláva ľudskej potrebe po všetkom a ostáva krásne… Read More
Ako dieťa ma brávali ma do ZOO. Zo školy aj z tábora. Aby sme si vybudovali vzťah k prírode, poznali zvieratká. Videl som tam krásne šelmy, smiečne opice, strašidelné krokodíly aj múdre slony. Šelmy v malých klietkach prešľapovali z jednej nohy na druhej, psychicky choré a zlomené. Pavilón opíc smrdel tak, že sme sa držali za nosy a so smiechom utekali von. Slony len smutne stáli na mieste zviazané ťažkými železnými reťazami. Tak som si vybudoval vzťah k prírode… formu odporu… k nám ľuďom, k našej vlastnej bezohľadnosti a bezcitnosti. Odmalička mi všetepovali do hlavy, že zvieratá patria do klietky. Zvieratá smrdia. Sú nebezpečné. Sú na pozeranie, na zábavu, na jedenie a na topánky. Sú tu pre nás… Read More
Leto sa teší z prvých júnových horúčav, keď hľadám cestu na Munkebu. Otvárajú sa kúpaliská, psi sa schovávajú do tieňa pod zelenými jabloňami a prvé búrky na nich ceria zuby. Ale nie tu, nie na Munkebu. Len dlhá snehová pláň a piskot ľadového vetra mi robí spoločnosť tu na severe. Ťažký mrak sa snaží vyrobiť prítmie za svetlej noci, ale prehrá, aj na sever, aj na Munkebu, raz zavíta krátke leto… Read More