Snowdonia – 500 km na Vespe

Keď ide o poznávanie, cestovanie, dobrodružstvo, tak mám sklony ísť až na hranicu svojich možností… a ešte kúsok ďalej. Inak si neviem vysvetliť, prečo som si v ten piatkový večer nakreslil na mapu čiaru dlhú niečo cez 500 km a rozhodol sa túto cestu absolvovať za jediný deň … a samozrejme ako vždy na Vespe, po bočných cestách. Tentokrát to nemal byť bežný relaxačný výlet bez cieľa, ale skutočná výprava na najkrajšiu cestu ostrovov A4086 v srdci národného parku Snowdonia v severnom Walese. Nebol som si istý, či som tentokrát svoj vzdialenostný limit tak trochu neprešvihol…

…ešte som poriadne nevyvrčal za hranice Londýna a už som aj narazil na prvú prekážku… brod. Hĺbka 10cm.  Tí ktorí ma poznáte možno viete, že trpím brodofóbiou, tzv. strach z neprebrodenia brodu. Po 5 minútach otáľania a skúmania vodného výlevu člapotaním po jeho brehu som sa odhodlal… a prebrodil! Prvý krát v živote som na skútri prešiel brod a moje prehnané sebavedomie ma donútilo zanôtiť si kačaciu pieseň…

…popri tom som minul svoju odbočku. Zastavil som na prvom možnom mieste, že sa otočím a využil to na malú prestávku, počas ktorej som si len tak dokumentačne urobil celkom nezaujímavú fotku brány pri ktorej som stál…

…slow slow slow, písalo sa na ceste a tak som si pomaly vrčal, keď na mňa z poľa vyletel vojenský terénny obrnenec a dvaja vojaci so samopalmi ma bleskurýchlo odstavili na kraji cesty.

…bol som presvedčený, že ma zastavili kvôli akcii ako prechod tankov, alebo uzávierke cesty kvôli prekotenej cisterne. Ale keď jeden začal vysielačkou hlásiť údaje môjho “vozidla” a druhý mi začal klásť otázky o dôvode mojej cesty, tak mi došlo, že toto je asi môj koniec.

Ukázalo sa, že tá pekná bránička bola vchod do víkendového sídla britského premiéra. A ochranke, ktorá cez CCTV sledovala každý môj pohyb, sa vôbec nepáčil môj nadrozmerný Canon 50D. Tak sme si prešli všetkými mojimi fotkami od Brodu po Slow Slow Slow a obojstranne nám začalo byť vcelku zábavné, že ozbrojené jednotky boli povolané na prenasledovanie červeného skútra na výlete. Vojaci mi popriali šťastnú cestu a ja, takmer obvinený z konšpirácie a terorizmu som vrčal preč kade ľahšie…

…o niekoľko minút zasvietila oranžová kontrolka prázdnej nádrže. Nevadííí, už mám odskúšané, že prejdem ešte minimálne 15 míľ a k benzínke, ktorú mám cestou, je to len 16 míľ.

umgh… keď som videl koľko som zmestil do svojej 10 litrovej nádrže, tak som si uvedomil ako blízko som bol konca tohto výletu na okraji mesta tlačiaci 150 kilový skúter k pumpe…

…keďže cesta zatiaľ prebiehala dramatickejšie než som očakával, dal som si desiatovú prestávku v pokoji na lúke pri Oxfordskom kanáli…

…a potúlal sa zapadnutými dedinkami…

…moje dlhé prestávky a kvalita cesty nenasvedčovali tomu, že by som v ten deň mohol prejsť zvyšných 400 km, rozhodol som sa teda vo vrcholnej chvíli lenivosti vrátiť domov a radšej sa hrať Starcrafta…

…ale predstava zameniť pokojnú krajinu za trúbiaci stresosystém mesta sa mi nepáčila…

…a tak som predsalen pokračoval, teraz už pomaly a bezcieľne, zmierený s tým, že končiare Snowdonie viac neuvidím…

…navštívil som klub modelárov neďaleko Stratfordu…

…a dokonca sa dotetelil až na hranicu Walesu, kde sa v podvečernom svetle pomaly vlnila zelená krajina…

…usadil som sa na lúke a začal sa zamýšľať nad tým, kde strávim noc…

…a potom som zazrel cestu zo skútrových snov, úzku, vlnitú a nekonečnú…

…pustil som sa po nej na západ. Na zamračenú krajinu rýchlo padla noc a tak som nemohol robiť viac obrázkov. Sám som nič nevidel. No všimol som si, že na rýchlych cestách niet ani stopy po autách. Bol som ďaleko od akehokoľvek väčšieho mesta, bol neskorý večer, a tak som sa rozhodol vyjsť na hlavnú cestu A5 do Snowdonie a získať tak nejaké rýchle kilometre.

Po jednej čerpacej prestávke a mnohých blízkych stretnutiach s ovečkami, ktoré spali NA ceste a testovali moje brzdy, som dorazil na farmu, podľa mapy priamo uprostred Snowdonie. Okolo mňa sa mali týčiť štíty hôr, ktoré však v čiernej tme dávali na známosť svoju prítomnosť len chladnými závanmi horského vzduchu.

Nevedel som sa dočkať rána, aby som uvidel kam som došiel a tak som vo svetle lampáša rýchlo postavil stan a zahrabal sa na spánok.