Malinová Cesta (1) – Z mesta do sveta

Keď v zime Malinu vyhodili z jej pekného parkoviska v záhrade a musela tráviť noci medzi odpadkami so starou práčkou a rozbitým televízorom, tak som už vedel že je náš čas. Dosť nám dalo toto mesto… úspech, rozhľad, odvahu, ale už ho poznám príliš dobre na to, aby som vedel, že nám nikdy nedaruje šťastie.

Posledné prípravy boli už len veselým vyvrcholením celého nášho snaženia. Pretvoril som ju z mestkého červíka na poriadny touringový skúter. Vo Whittone jej technici nainštalovali niekoľko vymožeností, viacmenej nevyhnutných pre úspech tejto cesty, ako vyhrievané riadítka, elektrickú zástrčku, nový nosič na batožinu a na prednom kolese sme vymenili dvojročnú popraskanú Savu za novú Michelinku. Cestou zo servisu, kým som stál na červenej, sa ku mne priplichtil trochu bezdomovecky vyzerajúci dedko a s veľkými očami sa ma spýtal: “Is it Vespa?”. Pokýval som, že je, on stál ako socha a potom zavrtel hlavou, pozrel sa na mňa a povedal: “She is beautiful…” a krivkajúc sa odšmotlal ďalej svojou cestou. No, tak Maline cesta pekne začína…

…v predvečer odjazdu sme si u speváčky Jess dali Cider na rozlúčku, pozdravil som svojho papagája Zeppelina a malá Dulcie ešte povozila svojho plyšáka…

…a v piatok ráno, tesne pred východom slnka, som už mal celý svoj svet naložený na červenom skútri.

DEŇ 1 – East Anglia
Piatok, 22 apríl 2011

Koľkokrát som sníval, že ju uvidím takto. Pripravenú na ďalekú cestu, umytú a pobalenú, bude stačiť len nasadnúť a ísť kamkoľvek budem chcieť. Bol to vzácny moment, keď sa stal…

…posledný krát sme obišli smeti, práčku a rozbitý televízor…

…a už sme oproti vychádzajúcemu slnku vrčali na slobodu…

…tu hneď vedľa gigantického letiska Heathrow sa začala naša cesta…

…bolo skoré ráno, mesto ešte spalo, tak sme sa s ním išli rozlúčiť, skôr než sa preberie do ďalšieho dňa nekonečných zápch a trúbenia…

…ktovie kedy, a či sa ešte vôbec niekedy znovu prevezieme cez Westminister ako toľkokrát predtým…

…máme veru v týchto uliciach nabehané už pekné tisícky kilometrov…

..ale napriek tomu, Malina ešte nemá žiadnu pravú londýnsku fotografiu…

…preto som ju previedol cez Tower Bridge…

…prepašoval ju tajne po chodníku až na nábrežie a spravil jej portrét na pamiatku z mesta odkiaľ pochádza…

…naposledy sme obišli ten lesklý prázdny svet…

…a potom sme už len vrčali von z mesta najrýchlejšie ako sa dá, pretože sa začalo prebúdzať…

…po pár hodinách sme konečne prepli z veľkomestkého režimu do výletného a veselo uháňali po vedľajších cestách Essexu…

…krajinu tvorili dediny, uprostred ktorých vždy stál kamenný kostol…

…a medzi dedinami sa zas ťahali voňavé jarné polia…

…zelené a žlté…

…žlté a zelené…

…niekedy sa medzi nimi objavila gigantická továreň… táto vyrába cukor…

…tu sme zas našli starobylý vodný mlyn…

…a tak sme hodiny a hodiny vrčali krajinou plochou ako doska…

…popri ceste nás zdravili len elektrické stĺpy…

…alebo nekonečné stromoradia skúšané jarným vetrom…

…a keď sme na ich konci našli maják, v krajine takto plochej bolo more stále tak ďaleko, že sme ho nedovideli…

…bola to krajina East Anglia. Akoby dvojička Holandska na opačnej strane prielivu. Väčšina zeme je na, alebo pod úrovňou mora. Ale nebol to kľudný kraj. Počas svojej histórie sa tu miešali mnohé národy… Gálovia, Nóri, Rimania, Vikingovia a najčastejšie asi Anglo-Sasi, ktorí ju takto nazvali podľa svojej domovskej krajiny Angeln na území severného Nemecka. Poznačená vojnami so susedným kráľovstvom Mercia, nikdy ničím príliš nevynikla. Dediny, polia, rovina. Čisto rastlinná výroba. Ani stopy po ovečkách, dobytku a sliepkach, ktoré obývajú celý zvyšok ostrova. Zvláštna krajina… trochu fádna, trochu nudná. Ľudia hovoria tak, že každú vetu zakončia s “init?”… asi niečo na spôsob nášho “…či?”.

Na noc som si rozložil stan na farme Haven House. Kým som hovoril s majiteľom, Malinu vonku obklopila rodinka, ktorej otec mi hneď porozprával ako pobehal celú Európu na motorke keď bol mladý, a že dnes má 4 motorky, ale okrem toho má aj 4 deti a ženu, a tá ho už viac nikam nepustí. Ešte dvakrát sa vrátil a navrhol mi, že keď pôjdem okolo Norwichu, musím ostať na noc u nich, aby si mohol môj skúter dobre poobzerať a nakoniec ešte zhodnotil ako je dobre, že som sa vybral na cestu predtým než mám ženu a 4 deti a zakončil to samozrejme s “…init?” Myslím, že mal pravdu.

DEŇ 2 – Northumbria
Sobota, 23 apríl 2011

Keď som ráno vstal, slnko už bolo vysoko a mne sa nechcelo celkom veriť že môj celodenný program bude voziť sa na Maline a spoznávať kraj. Stále som žil v stave, že môj sen je a bude len sen a nejak som neprijímal fakt, že je odrazu skutočnosťou. Akýsi nacvičený vnútorný hlas sa chcel stále vrátiť domov, lebo veď zajtra treba do ísť do práce. Darmo som vysvetľoval, že už sa nemám kam vrátiť a v práci ma nikto neočakáva. Urobil som si veľké raňajky so sardinkami a vajíčkami, tak ako sa robili vždy u nás doma. Zložil som stan, zakýval na rozlúčku rodinke z otcom motorkárom a šli sme ďalej…

…stále rovina, len kamenné kostolíky začali byť červené tehlové…

…tak veľmi rozmaznaný veľkomestom, vždy keď ma napadlo niečo si kúpiť, nachádzal som len zatvorené obchody… hm, víkend.

…ďaleko na horizonte sa uprostred mora točili elektrárne…

…a pozdĺž pobrežia zas kolotoče…

…páčili sa mi hlavne anglické plážové búdky…

…ďalej nás viedla cesta prímorskými dedinami…

…niekedy viac necesta než cesta…

…popri nej dávne pamiatky starého Anglicka ako táto 700-ročná brána do Thornton Abbey…

…pri meste Hull som sa za £1.20 previezol po 2,2km dlhom moste Humber Bridge…

…taká výška a káble a vetrisko, zo všetkého sa hlava krútila…

…a odrazu sa odvšadial ozývali pávy ako nás cesta doviedla do parkov Howard Castle…

…ten celodenný vietor však raz musel niečo priviať…

…pred večerom sa okolo mňa z oblohy spustili pásy dažďa…

…asi by to tak nemalo byť, ale ja v daždi jazdím rád, počúvam klepot kvapiek na predné sklo a šplechot pod kolesami a pokiaľ idem, tak na mňa ani neprší…

…ale pri tejto značke som musel zastaviť a pravdu povediac, po stovkách kilometrov po absolútnej rovine som jej ani trošku neveril. 33% kopec predsa nemôže vôbec byť, to je chyba…

…no, nebola to chyba. Brzdil som aj ušami ako sa popri mne valil vodopád vody z búrky, kamene, konáre a blato. V doline nás čakalo ďalšie prekvapenie… dokonalá mliečna hmla. Moje svetlo sa cez ňu nevedelo prehrýzť, diaľkové sa od nej iba odrážalo. V tme a hmle som nakoniec podľa GPS našiel farmu, kde som chcel prenocovať a na jej bráne veľký nápis FULL. Majiteľka nedbala na môj zmoknuto-zúbožený stav a poslala nás preč. 250 miest pre stany a všetky plné, celkom mimo sezóny… nejako sa mi to nezdalo. Ako som hľadal druhú farmu, podarilo sa mi vbehnúť do poľa, ktoré bolo oveľa rozbahnenejšie než sa zdalo. Koleso len bezvládne zahrabalo na mieste a už sme boli po podvozok ponorený v blate. Pomohla by spátečka, ale tú červené skútre nemajú. So všetkými silami som bojoval s tým 200 kilovým teľaťom, aby som ho vyslobodil, ale zabárali sme sa len hlbšie a hlbšie, lejak prehlušil aj hluk motora a tma s hmlou zakryla akúkoľvek nádej na pomoc. Po niekoľkominútovom úsilí som sa ako v hollywoodskom filme zaprel všetkými silami a… nič. Vysilený som sa poobzeral v čom som vlastne zapadol. Bola to hlboká koľaj od traktora. Pár krát som potočil riadítkami, aby sme do nej vhupli celí a potom z nej pekne pozdĺžne vyšli von. Bez násilia. Tak som sa naučil, že niekedy fakt stačí len pohnúť rozumom.

Keďže blúdenie tmou začínalo byť nebezpečné, našiel som si miesto na útese, kde prenocujem nadivoko. Väčšinou si pred spaním na výletoch čítam na wikipedii o miestach kde práve som. Tentokrát to viem z kníh ktoré som čítal ako chlapec. Bola to asi taká noc ako táto. Tmavé chumáče hmly sa prevaľovali pod útesom, kde tu oblohu preťal blesk, keď do móla v prístave narazil ruský škuner Demeter. Iba kapitán pripútaný o kormidlo prežil strašlivú plavbu a jeho denník vypovedal o veľmi záhadných udalostiach. Z lode preskočil na mólo obrovský čierny pes, jedna z mnohých podôb, ktoré na seba mohol vziať upírsky gróf. Bol som na útese vo Whitby, na mieste, ktoré si Bram Stoker v roku 1897 vybral ako miesto, kde gróf Drakula vstúpil na pôdu Anglicka. Jedna z jeho postáv Mína, napísala o Whitby:

“Priamo nad mestom sa rozkladajú ruiny Whitby Abbey, ktoré Dáni zborili a ktoré bolo jednou zo scén básne Marmion, v ktorej mladé dievča bolo zaživa zamurované do jeho steny. Je to úctihodná a obrovská zrúcanina, opradená záhadnou krásou a romantikou; legenda hovorí, že v jednom z okien vídavať bielu pani.”

…som rád, že som konečne spoznal Anglicko také, aké som poznal z kníh.

…zakreslil som si do mapy červenou cestu prvých dvoch dní…

…dovrčali sme už vcelku ďaleko na sever…ale nie dosť. Chcem ďalej na sever… oveľa ďalej. Ale teraz už idem radšej spať, ešte je pre nami dlhá cesta.