Malinová Cesta (4) – Galloway

Po dni šantenia v priesmykoch Lake District som sa vybral ďalej na sever. Ako som montoval naspäť všetko, čo som deň predtým odmontoval, zistil som, že som dve skrutky stratil. Vybral som teda nejaké z iného miesta, kde podľa mňa nie sú až tak potrebné. Snáď sa nerozsypem. Išlo sa mi lahšie po tom ako som prežil jeden super Malinový deň a navyše predo mnou sú ďalšie zázračné krajiny… veď tu už končí Anglicko, ktoré som vlastne celé prešiel hlavne preto, aby som sa dnes konečne dostal do krajov, ktoré ma týmto smerom zlákali… do Škótska.

DEŇ 5 – Galloway New Forest
Utorok, 26 apríl 2011

Vyrazil som neskoro, bol už pomaly čas obeda a mal som pred sebou ešte dlhú cestu cez Lake District…

…medzi tými nikdy nekončiacimi kamennými múrmi…

…po úzkych vedľajších cestách krajiny jazier…

…stretávam viac oviec ako akýchkoľvek iných bytostí odkedy ma obkolesili hory…

…pusté údolia, pretínané pustou cestou, občas tak trochu abstraktná realita vlastnej opustenosti…

…a na ceste neposlušné ovečky…

…niekedy sa cesta krútila pomedzi balvany, podradená ich monumentálnosti, veď je to ich dolina…

…niekedy zas ako priamka pretínala zelené údolie…

…balvany sa niekedy len slušne zdiaľky prizerali…

… a inokedy by sa najradšej prekotili až na cestu

…toto bol surový, chladný, kamenný svet, a práve tým nádherný…

…temné údolia nás nakoniec zviedli pod hory, kde stále vládla jar…

…na veľkom kruhovom objazde som sa otočil priamo na sever…

…a prešiel posledné cesty vidiekom obrastené živým plotom…

…kraj mi dával svojou prázdnou rozľahlosťou stále častejšie vedieť, že sa blíži ten naozajstný sever…

…vyrazil som neskoro, večer ma zastihol rýchlo, tiene sa začali predlžovať…

…ešte som nevedel kde dnes prenocujem a kam oko dovidí sa ťahali len pasienky…

…páčilo sa mi, že v každom stáde je aspoň jedno čierne jahňa, aj keď všetky ovce sú biele…

…slnko sa so mnou rozlúčilo práve ako som prešiel hranicou národného parku Galloway New Forest Park…

…pridal som v nádeji, že v parku niekde určite bude kemp, kde sa zložím na noc, ako vidíte, aj mucha sa mi rozčapila na objektíve, tak som šiel rýchlo…

…no cesta viedla len hlbšie a hlbšie do ničoty, po mobilnom, alebo internetovom signáli ani stopy, po ľuďoch tiež…

…a okrem tmy a ničoty padla aj strašnááá zima. Bez stopy civilizácie v dohľadne som si našiel nenápadnú plošinku pri lesnej ceste končiacej v tmavom žblnkotavom jazere s tabuľkou Loch Bradan. Rozložil som si stan, celý som sa zakuklil do spacáka a prežil tú najchladnejšiu noc akú som kedy prežil vonku. Nebolo to príjemné, ale práve v tom je niečo veľmi čistého… som 1,500km od Londýna, niet cesty späť, nemám sa kam vrátiť, nemôžem sa len tak zobrať “je mi zima, idem domov”. Čokoľvek ma stihne, musím si s tým poradiť a ísť ďalej dopredu. To je niečo čo som nemal možnosť zažiť v meste, alebo počas víkendových výletov a musím sa s tým naučiť počítať… a prežívať.