Malinová cesta (14) – skrz Anglicko

Ďalšia cesta na juh bola jedným z tých horších zážitkov. Bolo to 800 alebo 900 kilometrov. Väčšinou pršalo. Takže ani obrázkov sa veľa nepodarilo. Bez tých vyhrievaných riadítok z Londýna by som to asi ani nezvládol. Aj Malina dostala zabrať. Niekedy sme nezastavili aj niekoľko hodín. A keď aj zastavili, tak len napiť sa, nezmoknúť a frčať ďalej. Musel som tu cestu zvládnuť za dva dni. Musel som sa totiž vrátiť do Londýna dokončiť svoje projekty v práci predtým, než ma pustia na slobodu a začne tá naozajstná cesta malinová…

…viete, až keď si Anglicko máte prejsť celé, v zime, daždi, vetre, na skútri, tak zistíte aké je veľké…

…cesty sa nám kľukatili cez údolia a lesy…

…niekedy cez husté oblaky prekuklo trochu svetla a dalo mi energiu na ďalšiu cestu…

…raz večer sa ukázalo zapadajúce slnko uprostred Yorkshirských údolí, bol to tak trochu rozprávkový kraj…

…noc som strávil v hosteli neďaleko Yorku. Bol som tam len ja a dievčenský tábor základoškoláčiek, ktoré sa veľa chichúňali. Celú noc lialo ako z krhly, až ráno prestalo. A práve vtedy začala do starostlivo rozložených kíblikov a misiek po celej budove kvapkať voda. Ozývalo sa to ako v jaskyni. Neviem, či niekedy nájdem vysvetlenie prečo začala strecha pretekať až po daždi…

…ani na nasledujúci deň sa toho veľa nezmenilo… dážď, zima a dlhé kilometre. Rozmýšľal som, či by som mal vôbec niečo zo Škótska, keby bolo takto sychravo tam. Mal som vcelku šťastie…

…nakoniec zmizli kopce a prišli roviny južného Anglicka…

…dlhé roviny…

…tu pekne vidno môj vzťah k diaľniciam. Malina podľa zákona síce na diaľnicu môže, ale asi by som tú rýchlosť neprežil…

…možno poznáte Luton. Malé letisko pri Londýne. Okrem letiska je tam aj malé mesto Luton.Myslel som, že to bude klasické anglické mestečko, preto som sa rozhodol, že poslednú noc tam ostanem v hoteli, zčlovečím sa, okúpem, oholím, vyperiem, aby ma v pondelok ráno v práci spoznali. Tak videl som už veľa škaredých miest, ale Luton je fakt jedinečne odporný kus sveta. Prišiel som hladný ako vlk, ale pol hodinu som trčal v zápche… neúmerne veľa áut na malé mesto. Hotel vyzeral na prvý pohľad odpudivo, poslali ma zaparkovať na nejaký štrk, čo je ževraj strážené hotelové parkovisko s kamerami. Veci som si len hodil do izby a išiel si von uloviť jedlo. To bola chyba. Okrem jedného sfetovaného bezdomovca a šlapky, ktorá sa ma pýtala koľko je hodín, som bol v celom meste jediný biely. Obyvateľstvo Lutonu sú gangy. Prevažne čierne… to neznamená, že som rasista, ale že si uvedomujem rozdiely medzi ľuďmi a po rokoch v Londýne viem ako fungujú čierne štvrte. Darmo som dúfal v bežný britský pub, kde sa dá najesť, aj pivko si dať. Bol tu len McDonald, o vchod ktorého práve zvádzali boj dva detské gangy raperov. Nenápadne som si kúpil aspoň chicken-burger na takeaway a obkľukou sa vrátil k hotelu, pretože cestou sem sa príliš veľa podivných skupiniek snažilo nadviazať so mnou rozhovor. V hoteli som si chcel uvariť polievku uzimený po dlhej daždivej ceste, ale varič nefungoval. Ani mikrovlnka nefungovala.

Napriek všetkému nebezpečenstvu požiaru som si ju teda uvaril na Fulejmanovi… mojom cestovnom benzínovom sporáčiku. Inak ani chladnička nefungovala. Išla aspoň sprcha, aj keď tú som tuším pokazil, lebo bola nejaká uvoľnená. Ľahol som si trošku zčlovečený a ani som ešte nespal keď som zacítil hryzenie. Postel bola plná bedbugsov. Ani sa nesnažili ujsť, ani nečakali kým zaspím, dva nacicané sa už lopotili po perine a mne zostali dva boľavé pichance. V tejto chvíli by som sa jednoducho zobral a odišiel, ale bola už tma, po ceste som bol fakt vyčerpaný a zvonku som stále počul nadávky a vyhrážky súperiacich gangov.

Nechcel som ani pomyslieť, čo tam zažíva Malina. Keďže postel bola kontaminovaná hmyzom, zložil som sa na karimatke na opačnej strane izby, zachuchlil sa do spacáku aby ma chrobáky nenašli a dal si budík na skoro ráno, s tým že vypadnem hneď ako vstanem a nikdy sa do Lutonu nevrátim. Tak sa aj stalo. Kľúč som hodil do recepcie a dostal naspäť depozit £10 za diaľkový ovládač k televízoru s jedným programom. Malina to tiež nemala ľahké. Z jednej strany ju zablokovala hnusná nabúraná dodávka a zpredu postel so spiacim bezdomovcom. Ukázalo sa, že on je zamestnanec hotela a tá dodávka je jeho služobné vozidlo. Hm.

…ble…

Fujazdil som z Lutonu preč a veru som nešiel predpísanou 30mph. Takto teda skončila prvá etapa Malinovej cesty. Po rokoch života na Britských ostrovoch som ich konečne videl. A to spôsobom tým najkrajším Malinovým. Od Drakulovského Whitby cez malebný Lake District, nezabudnuteľné Škótske ostrovy a divočinu. To nebolo ako sedieť v aute. Na motorke cítite svet, závany vône, vietor, chlad v dolinách a morský vzduch. Nedelí vás od krajiny stena ani sklo, ste priamo tam otvorení svetu, zraniteľní a slobodní.

Prešlo 17 dní od môjho odchodu z Londýna. Zapadol som v blate, vybil batériu, došiel mi benzín na lodi, zadná pneumatika je celkom zodratá, všade mám modriny, škrabance, občas kýcham, ale videl som a skúsil veci, o akých som doteraz len čítal. Cítim sa silnejšie a samostatnejšie než kedykoľvek predtým, pripravený na tú naozajstnú Malinovú cestu, ktorá sa ešte len začína.