Malinová cesta (15) – Ivinghoe

Tento článok je akési intermezzo medzi skončením mojej cesty po Britských ostrovoch a začiatkom cesty po našom krásnom kontinente. Zároveň je to časť nevyhnutná pre pochopenie celého toho šialenstva, ktoré má nasledovať. A to najlepšie je, že touto časťou preskakujeme 3 posledné týždne môjho života v Londýne, čím sa dostávame takmer až do súčasnosti a tak bude z tohto blogu to čo som odzačiatku chcel… real-time denník, ktorý budem písať bez toho aby som sám tušil čo bude zajtra! Ale najprv sa teda pozrime čo sa udialo počas tých posledných 3 týždňov čakania na slobodu neďaleko Londýna.

Býval som v stane na farme Town Farm Campsite pri Ivinghoe…

…je to veľmi pekný a bohatý kraj, severozápadne od Londýna…

…vozil som sa každé ráno Malinou do Cheshamu, konečnú Metropolitan Line, a odtiaľ metrom do nášho officu…

…rozhodne som bol jediný Data Planner na zemi, ktorý žije na farme v stane. Možno nezvyčajné, ale bolo to oveľa krajšie než chaos a stres mesta…

…naša farma je veterné miesto…

…mnoho búrok sa prehnalo nad kopcami…

…niekedy sa zdalo, že prichádza koniec sveta, alebo mimozemšťania…

…a niekedy zas slnko vyzeralo akoby sme boli v Afrike…

Tu som cez víkendy sedával oproti levovi na lúke a začal písať tento veľmi omeškaný denník. A zistil som, že veľa vecí nepotrebujem. Vôbec mi nechýbali dnešné civilizačné samozrejmosti ako televízia, správy, ani veci pre pohodlný život ako gauč, kuchynské potreby, či posteľ. Asi som zdivočel. Žijem už mesiac len s tým čo Malina uvezie a celkom mi to stačí. Miestom pre prácu je môj Macbook, nepotrebujem chodiť každý deň do kancelárie. Ale vyžaduje sa to odo mňa. Ako novodobé chodenie do továrne. V mojom prípade nezmyselné.

Rozhodol som sa, že si musím zriadiť vlastný biznis, vlastný život, inak mi ho zas zorganizuje nejaká nadnárodná korporácia a to väčšinou nie je smerom k môjmu vlastnému šťastiu. Často som sa cítil vinný, že odchádzam z práce, a to z dobrej práce, veď to sa nerobí. Teraz začínam chápať, že to nebolo z lenivosti, alebo len túžby cestovať a užívať si, ale preto, lebo chcem pracovať inak. Po svojom. Svoj projekt doručím a doručím kvalitne a nastarajte sa mi do toho, či sedím o 9:00 ráno pri stole v kancelárii, či mám kravatu, či ťahám dosť nadčasov. To je moja vec. Potrebujem prácu, kde hodnotu bude tvoriť výsledok mojej práce a nie to ako som oblečený a kde ho píšem. Veľa nápadov som dostal počas predošlej cesty, keď som sa odpútal od každodenných povinností a neviem sa už dočkať keď sa po ceste usadím a pustím sa do práce. Po svojom. Ale to je ešte ďaleko, cesta na slobodu je dlhá a kľukatá a po rokoch v meste sa moje tvorivé myslenie má z čoho liečiť…

…ani sušičku mi netreba keď fúka vietor a Malina vzorne drží…

…boli to pekné tri týždne tu na lúke s ovečkami. Aj jahniatka za ten čas dosť vyrástli…

…každý večer zakončil deň krásny západ slnka nad poliami…

…posledný týždeň v meste som prešiel okolo divadla na Piccadilly, kde práve začínal Les Miserables. Opýtal som sa pri okienku či nemajú nejaký lacný lístok. Mali taký podradný s obmedzeným výhľadom, presne čo som hľadal. A to mi bude asi chýbať. Možnosti ktoré vám mesto dá. Vidieť tak skvelú hru len tak hociktorý večer, žiť medzi výtvormi svetovej úrovne, byť obklopený tým najlepším z celého sveta, to sa dá len v kozmopolitnom veľkomeste akým je Londýn.

…posledné dni prešli strašne rýchlo. Rozlúčka v práci, v dedine jarmok a výstava psov a áut…

…a po takých ligotavých autách som zbadal svoj výfuk… fuj!… tak som ešte robil údržbu…

pred                                                                                                                     a po

…a za odmenu ako obišla celé Britské ostrovy dostala Malina zásterku a novú zadnú pneumatiku…

…posledný deň bola zima a pršalo. To nevadí, pretože som vystrojený na arktické podmienky. Do výbavy som doplnil hrubé rukavice, zimnú vetrovku na skútre a odstránil som mnoho vecí, ktoré sa ukázali zbytočné, takže celkovo mám oveľa menej batožiny na oveľa dlhšiu cestu. A tu som už v pozore pripravený vyštartovať, je 30 mája 2011, tesne pred dvanástou…

…vo veľmi mrchavom počasí sme prešli asi 100 míľ do prístavu Harwich. V daždi sa črtala silueta obrovského trajektu Hollandica do Rotterdamu. Neplávam ním prvý krát. Naposledy, keď som plával do Holandska, priviazal som Malinu reťazou na parkovisku v búdke s bicyklami. Nemohol som ju zobrať so sebou, pretože som ešte nemal vodičák s ktorým by som ju mohol zobrať na kontinent. Ale sľúbil som jej, že raz pôjde so mnou. Plniť sľuby sa patrí…