Výhľad
Zo svojho stanu mám výhľad na Loch Dunvegan. Na druhej strane stojí opustený dom. Ako stvorený na pekný gýčový obrázok krajiny. Prvý krát som si ho odfotil hneď večer, kým som varil polievku. Až neskôr mal ten obrázok dostať svoj vlastný príbeh…
Jedna vec mi nejde tak akoby mala na tomto výlete. Ak mám robiť dobré obrázky, musím zastaviť. Pracovať so svojím objektom, poznať ho za mnohých situácií, za rôzneho svetla, vytvoriť si k nemu vzťah. Ale ja neviem zastaviť. Keď zbadám niečo pekné, zastavím, odfotím a letím ďalej. Mesto ma naučilo tejto instantej rýchlosti preletu. Teraz ma konečne prinútil zastaviť môj výhľad na krajinu.
Večer krátko pred západom slnka pri varení polievky. Protisvetlo robilo svet priestorový, takže je to hlboký obrázok a hlavný objekt je jednoznačne opustený dom, pretože bez neho by obrázok nebol nič.
Ráno ma privátal tento výhľad. Hladina sa premenila na zrkadlo a celkom zmenila krajinu. Z kompozície som vypustil biely dom napravo aj ovečky a ponechal len opustenú stavbu a jej vlastný odraz. Zatiaľ čo večerný obrázok viedol zpredu dozadu, tento vedie len zhora dole, priestor tu takmer neexistuje. Objektom už nie je dom, ale jeho odraz.
Kým som sa prichystal na deň, zafúkal vietor, zrkadlo z hladiny zmizlo a všetko bolo zas celkom iné. Rovnaký obrázok ako predtým by už viac nedával zmysel. Dom už nie je hlavný objekt, bez neho by fotka tiež fungovala, teraz už len dopĺňa scenériu. Obrázok sú tmavohnedé skaly a chaluhy v kontraste s modrou hladinou, dvomi bielimi čajkami a až po nich prichádza druhý breh.
A nakoniec ďalšie ráno. Až teraz funguje všetko. Dom má svoju havnú úlohu, a dopĺňajú ho biely dom v pozadí a roztrúsené ovečky. Farba je čistá a jasne žiari kontrast modrej hladiny, červenej strechy a zelenej lúky. Až po 3 dňoch pozorovania sa mi teda ukázal kraj taký aký by som sa nehanbil ukázať pred ľuďmi.
…ostala by mi iba tá prvá fotka, kebyže tadiaľto len prechádzam. O koľko toho asi prichádzame tým, že životom prechádzame, nezastavíme sa a nespoznávame. Neviem ako vy, ale ja mám pred sebou ešte dlhú cestu, aby som sa naučil spomaliť, zastaviť, precítiť, a pokračovať ďalej s niečím, na čo sa dá byť hrdý.
Originál na Flickri: http://www.flickr.com/photos/harlekino/5773785822/sizes/l/in/photostream/
Pred priblizne troma tyzdnami som si zlomil nohu, co sa vseobecne povazuje za velku neprijemnost, ale co to sposobilo v mojom zivote? Zrazu som sa nemohol ponahlat ako vzdy, nemohol som si tak nabit program ako vzdy, zrazu som sa dokazal zastavit a vychutnavat ako nikdy. Krasne detajly navokol ktore mi predtym unikali. Tato “velka neprijemnost” sa mi zmenila na velke pozehnanie, je zaujimave, ze mnoho zlych veci v zivote su v skutocnosti dobre, len sa musime na ne spravne pozerat. Za tych niekolko rokov mojho zivota som si zvykol vsade sa ponahlat – ved cas je cenny, tak za tychto par tyzdnov sa mi tazko od toho odvika, ale snazim sa.
Krasne cesty prajem.
Dakujem Ti za tento blog, je krasne vidiet a citat pribehy niekoho, kto ma podobne pocity ako ja, ked som sam, obklopeny divokou a nenarusenou prirodou..
Zajdi niekedy do Bretonska, su tu tiez krasne kuty 🙂
Vela stastnych km a super zaberov vam obom prajem (Tebe aj Maline) 🙂 !!!
Dakujem Igor,
veru rad by som do Bretonska… snad sa raz podari.
Vela stastneho vsetkeho i tebe.
Tomi, ale veď ty nie si na žiadnom začiatku – nič by sa nebolo stalo, keby na to človek nebol mal predpoklad. Takže ty máš ten “motorček” v sebe.
Tomi, tak si pekne užívaj cestu, Škandinávia je úžasná, ja z nej poznám síce len letmo Fínsko, Island a trochu z Nórska, ale viem, že na biele noci sa nedá zabudnúť 🙂 Ozaj, a vieš, že aj Dostojevský má z ranej mladosti veľmi peknú novelu Biele noci?
Ja som úprimne potešená tvojím blogom a keď sa chcem obohatiť o údiv, prídem sem, kliknem a vždy užasnem: “Wooow, to je až toľko krásy na zemi?”
Všetko dobré na cestách!
Posledné týždne som sa zahĺbil do niekoľkých kníh od Dostojevského. O Bielych Nociach som nevedel, ďakujem za odporúčanie Katka, určite si ju prečítam 🙂
Tomi, to sú úžasné myšlienky. A tak to platí so všetkým v živote, Kedysi mal človek “malý” obzor. Jeho svet tvorila dedina, možno dve, jeho rodina, jedno pole, jeden les a niekoľko kopcov,ktoré poznal. Ale každý z nich poznal detailne, naučil sa rozumieť prírode a jej zákonom, veď si len treba všimnúť aké detailné zákonitosti prírody alebo života pripomínajú naše ľudové piesne, rozprávky a príslovia.
Vieš, Tomi, ja píšem básne. A kedysi, keď som si báseň ešte poriadne neuvedomovala, písala som ich veľmi rýchlo, nedbalo; vlastne ak sa to dá tak povedať, možno som málo milovala a preto mi málo zležala na básni. Ja sa pri tom zázraku básne doteraz učím.A učím sa pri ních presn etomu, čo spomínaš. Učím sa pri nich spomaliť, učím sa pri nich počúvať až úplne tlkot svojho srdca a svedomia, učím sa naozaj koncentrovane si niečo priať, naozaj sa sústrediť na jednu emóciu – a to je vlastne aj základný princíp modlitby.
Je vlastne smiešne,ako nám odrazu nestačí nič, ale potrebujeme veľa podnetov – a cez ne prechádzame, ako píšeš, rýchlo. A to usmrtí človeka a to je asi to najhoršie na tejto dobe.
Šťastnú cestičku želám…
Ty vieš Katka najkrajšie písať o tom čo máš rada a čo si vážiš. Ja som asi ešte len tam, kde ty si bola keď si sa začala učiť písať básne. Ale zbadal som sa skôr, než ma usmrtila táto doba a to je dobrý začiatok, však? 🙂
skoda ze nie je cas vzdy sa pri niecom zaujimavom zastavit aspon na den pre niekolko zaberov