Malinová cesta (18) – Preikestolen

Vstal som skoro ráno, sadol na Malinu a vrčal na výlet. Preikestolen je 600m vysoká kolmá stena nad Lysefjorden, výstup na ktorú je jedna z najväčších nórskych atrakcií. Nie práve osamelé miesto na meditáciu, ale keď som videl obrázky odtiaľ, tak som vedel, že tam sa vyšplhať musím. Plán bol jednoduchý… prejsť 100km a dve kompy, vyšplhať sa hore, zošplhať sa dole, prejsť 100km a dve kompy naspäť, dobre sa umyť a vyspať, lebo ďalšia cesta na sever už neobsahuje luxus bývania v kempingoch, ani turistické atrakcie.

Tak a už sme nalodený a plávame cez fjordy…

…cesta to bola krásna, vlnivá…

…všetko som obdivoval, strašne sa šišmal, a tak som k Preikestolen dorazil až v neskoré popoludnie. Na parkovisku ma Malina zoznámila s veľmi veselými motorkármi zo Švédska. Ten najveselší mi rozprával, že ako chlapec mal tiež Vespu… a ako išiel tiež na motorke na sever keď bol mladý. Tiež si myslel, že to bude jeho jedna jediná , prvá a posledná epická cesta. Odvtedy obieha na jeho starom stroji Európu pri každej príležitosti. “Niečo na tom bude” hovoril “keď sa raz rozhodneš úplne všetko zanechať a nad to všetko ostatné na svete uprednostníš cestu. Samé o sebe to potvrdzuje, že je to pre teba to najdôležitejšie. A keď cestu dokončíš, nestane sa menej dôležitá. Vráti sa to zas. A znovu vyrazíš.” Ešte mi povedal, že to je veľmi zvláštny svet kam sa poberám a dal mi varovanie “pozor na komáre”.

…očakával som krásne vyhladený chodník, keďže hore vylezú každé krátke leto desaťtisíce turistov… ee, nič také…

…na takú masovú turistickú atrakciu je to pekná 2-hodinová šlapačka…

…niektorí turisti šlapali hore oblečení ako na diskotéku, niektorí boli aj v šlapkách a videl som niekoľko roztrhnutých nohavíc, nespočetne rozbitých kolien a jeden rozbitý nos… prosím dobre sa aspoň obute keď tam pôjdete…

…mne sa podarilo bez zranení vyšplhať až na kamennú pláň na vrchole…

…tam už sú za každý krok odmeny v podobe krásnych výhľadov…

…vysoko…

…veľmi vysoko…

…to nie som ja, ja sa výšok bojím…

…ja len tu takto na krajíčku som posedel a bežal dole…

…túra to bola pekná, som hladný a unavený…

…tešil som sa naspäť ku stanu a môjmu jedlu. Ale na ceste som musel preplávať dva fjordy kompou. Tú prvú som zmeškal o pár sekúnd a pekne si hodinu a pol počkal na ďalšiu. Vlastne ako som neskôr zistil, ja som prišiel akurát, ale oni odplávali o tri minúty skôr. Asi si mysleli, že takto v noci už isto nikto nepríde na poslednú chvíľu. Bol pekný večer, potriedil som si medzitým fotky… ale hladoval som už…

…bola polnoc a všetko spalo keď som sa preplavil cez prvý fjord…

…sám…

Až teraz som zistil aká bola konina ukempovať sa niekde na dve noci. Ak chcem stihnúť aj druhú kompu, musím zvládnuť 35km za 35 minút. To je priemerná rýchlosť 60km-h a to je veľa preveľa. Ak nestihnem, ďalšia pláva až o deviatej ráno. Z kompy som vyletel ako raketa. Hneď som vbehol do prvého tunela za dedinou… keby aspoň svietili lampy v ňom, nič nevidím. Aj to moje svetlo je nejaké slabé… hm, vlastne ono nesvieti. Tak ja nemám svetlo. Žiarovka sa vypálila. Prepol som na diaľkové, to som síce videl veľa, ale čo keď pôjde auto. Samozrejme, jediné auto čo som stretol za posledné dve hodiny sa už na mňa tlačilo a hneď za tunelom predbehlo, takže som musel ostať ďaleko vzadu, aby som ho neoslepoval svojim dialkovým svetlom. A ako na potvoru, hneď ako sa nastrkal dopredu, začal sa bezdôvodne drncať 50-tkou a brzdil ma. Ja by som ho aj dobehol, aj predbehol, ale na to by som musel mať stretávacie svetlo a to nemám. Tak som sa kilometer za ním drcal tiež 50-tkou. Dúfal som, že ide tiež na kompu. Takže ak ju stihne on, stihnem aj ja. Ale posledných 100 metrov pred prístavom zatočil do nejakého hotela. To už som vedel, že svoj boj s časom som prehral. Posledná kompa práve odrazila od brehu. Bolo to priveľa udalostí, ktoré spôsobili toto zmeškanie. Najprv jedna kompa, ktorá odplávala skôr, potom vypálené svetlo a ešte nepredbehnuteľné auto bezdôvodne sa šišmajúce, aby som nakoniec takto zmeškal. Z nejakého dôvodou mi to bolo asi súdené zmeškať. Povedal som môjmu GPS zariadeniu, že kompa ee a ono mi odpovedalo 170km dlhou obchádzkou okolo fjordu. Ach.

Čo povedať o tej ceste. Prvá polovica sa ťahala cez tunely popri fjorde. Stretol som dve autá. Vtedy som musel zhasnúť svetlo a zastať na krajnici. Na konci fjordu sme obišli dedinu Roldalsvatnet a začali sa šplhať hore. A stále hore. Kľukato a strmo hore hore. Záchvíľu boli naokolo len obrovské kopy snehu, zmrznuté jazerá a vodopády. Biele hory bez konca v modrom svetle bielej noci. Bola to krásna cesta. Pomalá. Tu som už samozrejme žiadne auto nestretol. Po viac ako dvoch hodinách kľukatenia zišla cesta z hôr dole do kempu. Bolo už ráno, slnko svietilo a ja som absolútne vyčerpaný padol do spacáku a okamžite zaspal s myšlienkou, že ráno budem musieť meniť žiarovku. Teda ráno už je… ale keď sa zobudím. A tú cestu, tu krásnu horskú kľukatú cestu v snehu, tak tú pôjdem preskúmať.