Malinová cesta (22) – Sognefjellet

Dlho som nespal. Niet času na spanie, to sa dá dobehnúť neskôr. Dnes vytiahnem Malinu aj seba do extrémov… na dva najvyššie horské priechody v Nórsku… a v severnej Európe. Valdresflye a Sognefjellet. Každý z nich vyše 1,400m nad morom a to doslova nad morom, pretože my sme teraz uložený rovno pri mori. Bude tam zima, bude tam sneh, bude tam mokro, a tak to má byť tu na severe.

Oblaky sa ešte stále šaleli a lietali mi nad hlavou aj pod nohami všetkými smermi…

…najskôr som si myslel, že Malina má poruchu. Po pol hodine jazdy, bol motor stále studený. Väčšinou sa zohreje tak za minútu, dve. Zriedka, v tie najchladnejšie londýnske rána sa cestou do práce nikdy celkom nezohriala na svoju optimálnu teplotu, ale teraz mi ručička ukazuje tak polovicu z teploty čo by mala mať. Teda počul som o motoroch, že sa prehrejú, ale že sa ani nezohrejú, to je záhada. Až keď sme sa začali pomaly šplhať do kopcov, tepota sa upravila. Nebola to porucha, to len bolo naozaj tak zima a vlhko, že ani motor sa nevedel zohriať…

…prvý priesmyk, Valdresflye, bola to veľká široká cesta, nič príliš malinové, ale scenérie boli pekné…

…Fulejman, môj benzináčik, je najlepšia vec na svete v tejto zime… mňam, mňam obed…

…toto bol veľmi horský svet, plný drevených dediniek a trolov…

…väčšina sveta sa už ukladala spať, keď som sa začal šplhať na ten najvyšší priesmyk… Sognefjellet…

…obliekol som si vlastne všetko čo som mal, kúrenie na riadítkach zapol na najvyšší stupeň a liezli sme hore, trochu pršalo…

…niekedy som s Nórska zmätený. Tu je súkromná cesta, kde mám zaplatiť mýto ak chcem prejsť. Ale teraz večer tu nik nie je komu zaplatiť. V každom prípade, aj ja chcem mať cestu. Takú ako táto, ktorá nikam nevedie, aby tam nechodili autá…

…všetky najvyššie hory sú naokolo…

…hore na planine začala Maline znovu klesať teplota. Bolo trochu nad nulou a 99% vlhkosť, kde tu zapršalo. Tieto obrázky som fotil v hrubých nepremokavých rukaviciach…

…na najvyššom bode. 1,434m nad morom…

…označkoval som si cestu… môj kameň je tentokrát ten celkom hore na najvyššej kope…

…značka Nasjonal Turistveg…

…dve motorky… jediní ľudia, ktorých som na tejto ceste stretol… zakývali…

…či som sa cítil sám? Absolútne sám. A veľmi dobre to padne po rokoch v preplnenom meste, metre, kanceláriách, obchodoch,… len ja, primrznutá Malina, kamene a sneh a naša cesta. Ale vcelku sa aj teším ako si dám po tomto dobrodružstve s kamarátmi Rum s čajom a porozprávam im, aká je tu v júni zima…

…po dlhom klesaní život… stromy… zelené…

…v doline pri Sognefjord pršalo. Rozbalil som stále mokrý stan na uzavretej ceste okolo tunela a varil čaj. Už varím vnútri v stane. Vo všetkej tej mokrote sa mi zdá nereálna predstava požiaru. A pri Fulejmanovi sa dá aj dobre zohriať. Došiel mu benzín. Museli sme 3 deci ukradnúť Maline. Zajtra na pumpe dostane plnú nádrž. Zajtra? Aký je vlastne deň. Je noc? Alebo deň? Takto pod oblakmi je stále to isté šero, pojmy dni a noci sú teraz zanedbateľné. iPhone sa rozbehol… on tam hore zmrzol… a povedal, že  pršať bude už navždy. Musím ďalej na sever, ak chcem opäť vidieť slnko…

…vonku som nainštaloval kameru, aby snímala pohyb oblakov cez fjord… robím to skoro každú noc. Až raz budem v teple pri Rume s čajom, tak sa pozriem, čo sa vonku dialo kým som spal. Mal som čo dospávať. Klepotanie dažďa som hneď premenil na sny o mačkách na mrakodrape, ktorý sa rúcal a musel som liezť hore a zachraňovať ich. Nakoniec sme tuším aj tak všetci spadli. Väčšinu svojich snov neprežijem.