Malinová cesta (26) – Atlanterhavsvegen

Brrr, okolo Atlantickej cesty, to neboli veselé dni, ale musím o nich napísať. Hneď a zaraz, pretože ľudská myseľ má tendenciu zabúdať na to zlé. Ale aj z takýchto udalostí sa skladá dobrodružstvo, z nich sa dá poučiť a vyjsť do ďalšieho života skúsenejší. Tak ak ste mi túto cestu závideli, teraz príde časť, po ktorej možno budete radi, že tu nie ste. V tejto časti bude málo obrázkov, bude zle nedobre…

Opustili sme Trollstigen a smerovali na západ k pobrežiu, kde sa medzi maličkými ostrovmi ťahá Atlantická cesta, jeden z inžinierskych zázrakov minulého storočia. Bol to taký temný zamračený deň. Zastavil som pri jednej lavičke a uvaril si čaj. Hladný, chcel som si spraviť aj dobrý obed. To som už ale nestihol, spustil sa ťažký lejak…

…o hlade som teda pokračoval v nádeji, že niekde natrafíme na búdku, alebo zastrešenú lavičku, kde sa schovám a navarím si…

…bolo to presne naopak, Atlantická cesta je dokonale otvorená všetkým vrtochom počasia… most za mostom, vietor a lejak najväčší aký som zatiaľ zažil…

…opustila ma navigácia. Má byť vodotesná, prežila už nejakú tú búrku, ale toto bolo asi trochu priveľa aj na vodotesné zariadenie. Momentálne to nevadí, mapu cesty na sever mám v hlave, ale raz mi bude možno chýbať. Ďalej teda ideme naslepo…

…išiel som hodiny a hodiny v tom najhoršom lejaku. Čaj mi došiel rýchlo. Skupina motorkárov z Fínska mi povedala, že mosty okolo Trondheimu sú pre dážď uzavreté a museli ísť 200km obchádzkou. To mi nevadilo, lebo mestá obchádzam a do Trondheimu nejdem, horšie bolo, že všetky autá teraz obchádzali tie mosty po mojich malých cestách, takže som bojoval s dažďom, kamiónmi na úzkych cestách a ponáhľajúcimi vodičmi nestíhajúcimi svoj život kvôli obchádzkam. Nepremokavé rukavice premokli. Z prilby mi začala kvapkať voda za krk a na deke, ktorou sa zakrývam, sa spravilo jazierko. Chvíľu som išiel 6km podmorským tunelom. Tam sa mi páčilo… nepršalo v ňom. Ale musel som zalatiť mýto za prechod. Prvá cesta, za ktorú aj Malina platila. Hneď za tunelom mesto Kristiansund… a v ňom zápcha. Keď idem, neprší na mňa, lebo prší na štít vpredu. Keď stojím v zápche, prší na mňa. Upchatý Kristiansund som opustil mokrý ako kurča. Odbočil som na kompu na ostrov Tustna. Tam sa nachvíľu lejak zmenil na mrholenie a tak som zastavil a konečne si uvaril svoj obed. Bol už večer, prežil som deň o hlade. Kým som vylizoval hrniec, stala sa táto premena…

…slnko, farby, teplo, to bola nádhera. Vyšplhal som sa do hôr nad fjordom a rozložil tábor. Hneď nato začalo znovu pršať a lialo celú noc, bez prestávky…

Až okolo obeda na ďalší deň lejak trochu ustal. Teraz už som vedel, že je zle. Predpoveď počasia hlásila varovania pred záplavami po celom južnom Nórsku. Zatiaľ čo sever si užíva horúci začiatok leta. Tam musím ísť, na sever. Zbalil som sa, raňajkovať som sa rozhodol až keď nájdem nejaké pekné miesto nepršavé a začal som svoju každodennú procedúru dofukovania kolesa. Ale tá lacná bicyklová pumpa nebola stvorená na takéto použitie. Tlačil som a tlačil, ale nič som nenatlačil. Nakoniec som skončil s tlakom 1,5 bar, pričom 2,0 je minimálna bezpečná hodnota a narobil som sa ako kôň. Takto to ďalej nejde. Vytiahol som svoju tajnú zbraň. Tyre Weld… je to taká tá pena, ktorú pustíte do kolesa a ona aspoň dočasne zacelí dieru keď máte defekt. Hlavne mi išlo o to, že ten sprej má zároveň koleso aj nafúkať. No nafúkal málo. Ešte som trochu dopumpoval, zase sa narobil a išiel dole z hôr s tým, že v prvom meste budem hľadať lepšiu pumpu na svoje choré zadné koleso.

Taká pekná pásikavá čiarka bola na ceste v spätných zrkadielkach. Ale predo mnou nebola. Študoval som ten zvláštny úkaz, až ma napadlo, že možno ju robím ja. Povlnil som sa doprava doľava a čiarka ma nasledovala… aha, takže ju naozaj robím ja. Zastavil som a hneď zacítil riadny smrad. Celý zadok, výfuk, koleso, všetko bolo pokryté bublajúcou bielou penou. Na horúcom výfuku škvrčala ako sa varila a smrdela. Katastrofa. Ako sa tá pena dostala von? Tie čiarky za mnou mi dali odpoveď… mám v kolese dieru… a riadnu. To biele svinstvo, čo malo môj defekt opraviť, ho vlastne zväčšilo. Malina má pneumatiky bez duše, ktoré nesfučia okamžite. Takže máte pár minút za ktoré môžete bezpečne zaparkovať a opraviť alebo volať pomoc. Môj čas bol už na konci, keď som Malinu skopol zo stojana, bezvládne klesla na celkom prázdne koleso. Okolo sa spravila veľká smradľavá mláka bielej bublaniny. Podľa ifonu je len 900m odo mňa dedina s benzínkou… toľko na prázdnom kolese prejdem. Na benzínke sa aspoň schovám pred dažďom, ktorý sa zas spustil.

Pravdepodobne ste ešte neriadili skúter s prázdnym kolesom. Je to podobné ako keď prvý krát stojíte na korčuliach. Chcete ísť niekde celkom inde ako idete, strácate rovnováhu, neviete zatočiť. Krokom som po krajnici so zapnutou smerovkou došiel tých strastiplných 900m na benzínku. To miesto bola dedina Orkanger. Vlastne to bola len akási priemyselná križovatka, kde boli dve predajne na autá, jeden servis, a tri technické supermarkety – také tie na kosačky, záhradkové veci a rôzne náradia. Nóri veľmi radi kosia trávu.

Z nejakého dôvodu som ešte stále veril v Tyre Weld. Určite som vtedy spravil niečo zle, ale teraz to urobím dobre a všetko bude fajn. Kúpil som na pumpe druhú konzervu, nastriekal do kolesa a išiel podľa návodu 10 minút pomaly pojazdiť, aby sa pena rovnomerne usadila. No… presne ako predtým, usadila sa všade, len v kolese nie. Dokrivkal som späť na benzinku, zaparkoval a vybral sa hľadať záchranu do supermarketov na kosačky. Predávali aj bicykle a malé traktory, takže musia mať aj pumpu a tou nafúkam koleso, nájdem dieru a podľa toho aká je uvidím čo ďalej. Taký je plán.

Prvý supermarket mal iba červené kosačky a náradie na kosenie. Pumpu nemali, poslali ma do druhého. Oni pumpy predávali. Ale keď ma k nim teta zaviedla, zistila, že sú vlastne všetky vypredané. Začínalo to vyzerať biedne… ale tretí supermarket mal sekciu na autá a v nej najlepšiu vec na svete… malinkú elektrickú pumpu na kolesá! Takú čo sa strčí to auto-zástrčky akú sme Maline namontovali na nabíjanie macbooku. Toľké šťastie ma postretlo, dokonca nestála ani 100 korún nórskych, objímal som ju a niesol k Maline ako svoje novonarodené dieťa. Aj pršať trochu prestalo. Namontoval som ju na koleso, spustil, vrčala ako traktor. A pískala. Ale nefúkala. Skôr sfukovala. To bolo najväčšie sklamanie v živote. Ako to že nefunguje? Nevedel som, či je tá diera už tak veľká, že nič nenafúka, alebo niečo robím zle, alebo je pumpa zlá. Aj pršať znovu začalo, bol som celý špinavý, mokrý a mal som primrznuté prsty z hrania s mokrým kolesom. Tak teraz už neviem čo ďalej.

Napadlo ma skúsiť tú novú pumpu na prednom kolese. Aj to tlak viac strácalo než získavalo. A pumpa pískala. Pumpa nemá pískať. Ona je určite pokazená. Ale môžem mať takú smolu, že aj novú pumpu si kúpim pokazenú? Šiel som sa posťažovať naspäť do supermarketu, kde mi ju ochotne vymenili za druhú. Znovu všetko rozbaliť, namontovať a …ide! Fúka a je to tak, mal som až takú smolu, že som kúpil pokazenú, ale prišiel som im na to a teraz môžem fúkať! Trochu tlaku a na mokrej pneumatike sa hneď bublinkami ukázala malinká dierka priamo v prostriedku. Nová pneumatika… a defekt v tom najhrubšom mieste… cítim za tým nejakú konšpiráciu. Vyzeralo to ako prepichnuté špendlíkom, preto strácala len trošku tlaku každý deň.

Vytiahol som svoju druhú a poslednú možnosť ako túto pneumatiku priviesť k životu. Mám náradie na opravu pneumatík, ale ešte nikdy som to neskúšal použiť. Vlastne priznávam, vôbec neviem čo s tým. Na internete som si vygooglil obrázkový návod pre blbečkov ako sa to robí. V tomto momente to nevyzerá, že Malina takto dôjde niekam na sever… ale verte mi, mať taký otvárak na víno v gume je pre ňu len dobré.

Trvalo to asi 5 minút… presne ako návod povedal. Vyvŕtať dieru, šup červíka s ihlou dnu, ihlu vytiahnuť, odrezať, nafúkať a ide sa ďalej. Také ľahké.

Pol hodinu som počkal, či tlak drží, alebo mám ísť do Trondheimu hľadať novú gumu. Držal. Tak nič teda, ideme ďalej na sever…

…pár kilometrov ďalej, na kompe som si uvedomil, že som ešte dnes nič nejedol. Ani nepil. Všetko mám mokré. A je mi zima. Tak som prešiel už len kúsok a usadil sa pri jazere. Aj tak bolo už neskoro večer a bol som totálne vyčerpaný. A sklamaný z toho, že obyčajný defekt som tak dlho a ťažko opravoval. Bol to len defekt, nič viac, také veci musím vedieť riešiť lepšie, toto bola hanba. Na druhej strane, v tom daždi s prázdnym kolesom, bez pomoci a s pokazenou pumpou… nebola to utešená situácia… uvedomil som si, že za celý deň som ani raz nepomyslel na to, že by som to vzdal. Jediné na čo som myslel bolo ako to vyriešiť a ísť ďalej. Najlepšie sa ľudia spoznajú v kritických situáciách a to platí aj o sebe samotnom. Ja som sa dnes naučil, že i keď nie vždy priamočiaro, ale poradiť si viem so všeličím. Tiež som sa naučil, že pena do gumy je kravina a ešte som sa naučil za 5 minút opraviť defekt. A mám  Orkangera… mini-elektrickú pumpu, ktorú som nazval podľa dediny odkiaľ pochádza. A ešte niečo som sa naučil…

…dobre si tento obrázok preštudujte… vidíte plytké jazero, trávu, skalu, stromy? Tak si dobre zapamätajte, že keď pôjdete na sever, tak na takomto mieste nikdy neostávajte. Ani nezastavujte. Oni prichádzajú z vody. Oni si vás nájdu. A keď vás nájdu, tak máte len jednu možnosť… utekať… alebo sa schovať do auta a zatvoriť všetky okná. Komáre, mušky, vážky, vínne mušky, nohaté vrtuľníky, hmyzy všetkých druhov. Pohybujú sa priesorom nekoordinovane akýmsi náhodným Brownovým pohybom. Kľudne vám narazia do oka, vletia do nosa, do úst. Darmo sa oháňate, jedným tleskom troch capnete, ich sú miliardy. Malina ich našťastie zaujímala viac ako ja. Ale len kým bol motor teplý. Potom sa pustili do mňa a zo stanu som viac vyliezť nemohol. Bol to zničujúci deň. Ale zajtra sa rýchlo zbalím a ujdem hmyzom ďalej na sever, podľa mapky počasia som už na hranici týchto nekonečných dažďov.