Malinová cesta (31) – Tromsø

Po dvoch dňoch v horách Kalle, pod nekonečne zahalenou upršanou oblohou, prišlo na rozhodnutie… idem do Tromso, alebo nejdem?. Presvedčil som sa, že idem. Vždy som predsa túžil zabehnúť londýnsky maratón, ale nikdy som sa naň nedostal. Teraz mám šancu si to vynahraniť úplne špeciálne maratónom pod polnočným slnkom. Bude to veľký zážitok, a možno životná prehra, ale musím skúsiť…

Do Tromso to mám takmer 500km.

…medzi tie čierne mraky, ktoré ma uväznili na posledné dva dni sa totiž začínali predierať kúsky modrej oblohy…

…a bolo ich stále viac…

Skontroloval som predpoveď a naozaj… má byť krásny víkend. Chcem byť na Lofotoch keď je pekne, vôbec som si ich ešte neužil. Otočil som sa a uháňal späť. Asi minútu. Nemôžem to vzdať, celý život budem žiť s tým ako som vzdal maratón… znovu som sa otočil a uháňal na Tromso. Toto sa stalo ešte niekoľkokrát. Nikdy v živote som nebol takto nerozhodný. Nevedel som, či moje lenivé podvedomie hľadá cestičku ako sa vyzuť z maratónu, alebo konečne zapracoval pud sebazáchovy a snaží sa ma ušetriť od životnej katastrofy. Netrénovaný bežec si môže ľahko privodiť zranenie. Toto môže byť koniec cesty malinovej. Čo je väčšie hrdinstvo, zraniť sa, alebo sa vzdať výkonu o ktorom viem, že naň nemám? A tak som sa zas otočil a zas otočil a stále som sa točil a točil.

…po dvoch hodinách točenia som neprešiel ani 20km a tak som sa utáboril v bode B… vyspím sa, a ráno sa rozhodnem.

…ráno bolo krásne a tak som sa rozhodol, že do Tromso nejdem. Ale odbočil som smerom na Tromso. Môj rozum a moja myseľ sa nevedia dohodnúť na ničom. Už sa nebudem točiť, už stačilo. Na Lofoty sa ešte vrátim. Ale najprv si musím odbehnúť svoj maratón. A tak som pokračoval zaťatý až do Tromsa…

…ubytoval som sa v kempe 25km od Tromsa. Hneď som išiel do mesta, oboznámiť sa  terénom. Vyzdvihol som si svoje číslo. Všetci vyzerali veľmi seriózne… mali špičkové oblečenie, super obuv. Ja mám tenisky za 20 libier z Direct Sport, trenky, čo používam aj ako plavky, tričko v ktorom spím a nemám tu svoj iPod. Kúpil som si aspoň bežeckú čiapku na pamiatku, nech to skončí akokoľvek.

Zaparkoval som vedľa klasickej Vespy z Talianska. Kým som si obzeral námestie, prišiel jej majiteľ. Mladší ako ja, ale ešte viac zarastený, očividne na dlhej ceste. Keďže už sa prihováram ľuďom, hneď som po ňom skočil a začal vyzvedať. Rovnako ako ja, je už na ceste 2 mesiace a ide zo severu Talianska, žije nadivoko v stane, couchsurfuje a teraz robí dobrovoľníka na farme, kde mu za prácu dajú jesť a spať. Podobne ako u mňa, všetky jeho výdavky sú benzín pre Vespu a najlacnejšie jedlo zo supermarketu. Bol som rád, že môj výlet nie je výplod chorej mysle, ale normálny nápad hocijakej dobrodružnej povahy. Najviac ma fascinovalo toto… všimnite si aká je Malina veľká oproti klasickej Vespe. Je moderná, rýchlejšia, má viac pohodlia, lepšie jazdné  vlastnosti, viac miesta na batožiny. Robiť takýto výlet na klasickej Vespe, to je čosi niečo úplne iné.