(38) Pohľadnice z Henningsvær

Objavil som jeden špeciálne krásny svet. Bol som unavený, veď už bola neskorá noc. Ľudia posedávali na skladacích stoličkách pri svojich karavanoch, popíjali čaj a pozorovali polnočné slnko. Len ja som takto opozdene ešte vrčal po ceste a hľadal si miesto na oddych po dlhom dni. Pri mestečku Henningsvær, tam kde táboria horolezci, tam som sa vyšplhal na skalu, poobzeral sa po okolí, či zočím štyri metre štvorcové rovnej plochy, kde sa s Malinou uložíme na noc. Taký malý ostrov s rybacou továrňou mi padol do oka, tam by som sa možno aj zmestil. Tak som objavil toto miesto, také pekné, že vám ho musím celé ukázať.

Henningsvær je bežná lofotská rybárska dedinka. Na ostrove označenom na mape je len malá továreň na ryby. Prešiel som cez ňu a hrbolatou cestou sa vyštveral na druhý koniec ostrova,…

…na malý útes, z ktorého som uvidel ten najkrajší výhľad…

…nikto iný na ostrove nebol, uložil som sa tam a nazval svoj objav Zátišie…

…rybárske lode práve odchádzali na nočný lov…

…polnočné slnko sa ukázalo takto uprostred noci na severe medzi horami…

…bolo celkom ticho, trochu zima, ale tráva horela červená od zvláštneho svetla nočného slnka…

…a tak som sa pozeral, počúval ticho a tak aj zaspal a zobudil sa až neskoro ráno…

…bol som fascinovaný touto pohľadnicou, a aj som si ju domov poslal, lebo veď tam dole bývam a ja chcem tiež takú fotku…

 

…za mnou z veľkých hôr, odtiaľ musela byť tá pohľadnica odfotená. Aj ja tam chcem vyliezť a tak všetko zhora vidieť, len neviem ako tam vyliezť…

 

…ráno pri čaji som si užíval svoj nový ostrov, rochnil sa v tráve a veď už dlho som nemal deň voľna, tak som sa rozhodol, že nikam nejdem, že tu budem na svojom ostrove a budem len obdivovať…

…lebo prečo by som mal vôbec niekedy odísť z môjho zátišia?…

 

…také pekné rybárske lode chodili hore dole popod moju skalu…

…ale tu pozor, toto nie je loď rybárska, ale naozajstný Hurtigruten… pobrežné lode premávajúce pozdĺž celého pobrežia od Bergen na juhu, až po Kirkenes pri ruských hraniciach. Väčšinou sú to veľké trajekty, ale tento tu je staručký pôvodný Hurtigruten “MS NORDSTJERNEN” plaviaci sa tu od 1956…

…no celý deň som s ďalekohľadom lode a svet obdivoval, nebolo mi viac treba…

…no tie hory za mnou mi pokoja nedali. Niekde na internete som našiel skromný návod, kadiaľ sa dá hore vyšplhať, tak som vzal jablko, fľašu vody a išiel na prieskum…

…to už bolo zo 10 hodín večer, keď som sa vydal na cestu. Som si zvykol, že tu na čase nezáleží. Šplhal som sa hore a čím vyššie, tým bolo všetko krajšie,…

…že by to bol práve ľahký výstup nemôžem povedať, poväčšine po štvornožky, veľmi pomaly s ľahkými zraneniami po 2 hodinách som sa vyšplhal na vrchol…

…hore som si upachtený, zničený uvedomil, že presne pred týždňom o tomto čase som bežal maratón. A teraz toto…

…no ale toľká krása…

…z diaľky sa niekedy ozývali zúfalé americké výkriky horolezcov “I can’t, I can’t do it anymore!” a niekde inde sa zas veselí horolezci tešili, že už sú hore…

…okrem toho bolo dokonalé ticho, bezvetrie…

…polnoc…

…vo výške 1,200 metrom nad morom… naozaj nad morom…

…zapísal som sa do vrcholovej knihy. “Po 13,000 km a  11 týždňoch na cestách ma môj červený skúter sem priniesol.” Záznamy sa ťahajú roky dozadu, nie veľa ľudí sa sem vyšplhá. Isto nie preto že by nechceli, ale počasie to málokedy dovolí. Som rád, že mne nakoniec dovolilo, nikdy nezabudnem…

…toľko pekných gýčových pohľadníc som si odfotil, aká to len veľkolepá noc…

…zostup bol ešte náročnejší. O tretej ráno som sa hladný, smädný, vysilený vrátil, navaril si rybacej polievky a zaspal ako drevo.