(45) Biele veľryby

Po dvoch mesiacoch od vylodenia na juhu Nórska sme už celkom na konci, tam na chvostíku krajiny, na hranici s Ruskom. V ubytovni, kam som sa núdzovo evakuoval po trojdňovej víchrici, som si opral veci a poriadne sa vykúpal, takže sa cítim neobvykle čisto a voňavo vzhľadom na svoj momentálny životný štýl. Dokonca som dostal chuť ísť sa pozrieť medzi ľudí. Tu na konci Nórska je mesto Kirkenes, nie veľké, len niečo cez 3000 obyvateľov…

 Na východe sa hornatá krajina mení na nekonečné bažiny, ktoré kŕmia veľkými kvapkami rozstrapkané oblaky búrok…

 

…v Kirkenes na námestí oproti knižnici som napísal pohľadnice. Aj vám, svojím vtedajším prvým čitateľom, ktorí ste mi poslali adresy. Turistov tu majú radi, okoloidúci sa ma pýtali odkiaľ prichádzam, kam smerujem, želali mi šťastnú cestu, jeden ujo mi prišiel preložiť článok z miestnych novín o vylovení morskej príšery, dve malé rusky sa prišli odfotiť s Malinou a vlastne bol každý milý a nápomocný…

 

 

…na jednej pohľadnici bol kostol (lebo Zdenku len kostolíky bavia, to každý vie). Ale ja som pri tom kostole nikdy nebol a to sa predsa nemá posielať pohľadnicu s obrázkom, ktorý som v skutočnosti nevidel. Tak som dopísal a išiel, až celkom na hranice, ku kaplnke v  Grense Jakobselv…

 

 

…tam už viedla len prachová cesta, chúďa moja deravá pneumatika asi nebola rada, ale našiel som a naučil sa o tom mieste. Kaplnka kráľa Oskara II sa tu postavila podľa legendy preto, že po nakreslení hranice sa ľudia ako to už býva umelo rozdelili na Rusov a Nórov a začali spory o to, koho sú ryby v hraničnej rieke, podozrievania z lovu na územi toho druhého a podobné ľudské hašterenice. Nórski vojaci boli preto požiadaní aby tu kvôli konfliktom umiestnili vojenský čln s posádkou. Jeden z vojakov na to veliteľovi povedal, že namiesto armády by tam bolo lepšie postaviť kostol. A tak sa i stalo…

 

 

…doby sa menili, konflikty sa menili, ale navždy zostali. Aj dnes stoja na kopcoch po oboch stranách hranice vysoké betónové pevnosti a pozdĺž cesty nachádzam tabule s pravidlami správania v pohraničí, zoznamy zakázaných predmetov a činností a nekonečné zákazy vstupov. Ľudí tu viac niet. Až na konci cesty som s úľavou v tejto podivnej vojenskej zóne našiel dva karavany a dobrodruhov na kajakoch…

 

 

…jeden z karavanov bol okvietkovaný a na tomto mieste ho uvádzam len preto, že o veľa dní neskôr si ešte zahrá úlohu v tomto príbehu…

 

 

…teraz sa ale chystalo iné dobrodružstvo, nad Barentsovým morom sa mračili búrky…

 

 

…a čerili hladinu do nespočetného množstva bielo peniacich vĺn…

 

 

 …v tom s druhého karavanu začali postarší pán a pani zbesilo klepotať na sklo a ukazovať mi na niečo smerom na oceán. Zľakol som sa, že útočí Pterodaktyl a pripravený uskočiť som sa obzeral po oblohe. To už pán nevydržal, vyšiel von a pýta sa ma: “You don’t see it?”. No, už viac zmätený som byť nemohol, tak mi poradil: “the wales?” Sliedil som očami po horizonte: “where, where, where?” A ujo sa len zasmial: “Everywhere, thousands of them, look!!!.” A naozaj, odrazu som videl všetko inak a už mi bolo jasné, že väčšina tých bielych rozčerených vĺn vôbec nie sú vlny…

 

 …Belugy, Biele Veľryby, bol ich plný oceán. Nie sú veľké, neskáču a nešpliachajú chvostami. Len sa tak kľudne pásli a vyfrkovali z hladiny fontánky…

…hodiny sme sedeli na brehu a pozorovali. Niekedy prišli až celkom blízko k nám. Pani z karavanu nám navarila čaj a ja som im čítal wiki o bielych veľrybách. Prišli s manželom až z Írska, boli veľmi inteligentní a krásne sa s nimi rozprávalo. V kvietkovanom karavane prišli francúzi. Rodinka s dvomi malými deťmi. Celkom popreli moje civilizačné dogmy o tom, že keď má človek rodinu, deti, zodpovednosti, tak má iné starosti a nie cestovať si s karavanom po Európe. Tak sme sedeli dlho do noci na brehu Severného Ľadového Oceánu a rozprávali si zážitky z ciest. Naučil som sa v tú noc veľa. Ten starší pár z Írska so svojou pani, oni sa mali strašne radi. Aj francúzi sa mali radi a aj svoje deti mali radi a večer im išli prečítať rozprávku…

 

 

…len ja som tu bol sám, ale možno aj to raz bude celkom inak. Tu pri bielych veľrybách som sa naučil, že láska, manželstvo, deti, potreba konať pre svojich blízkych len to najlepšie, nič z toho neznamená, že budeme musieť náš život zabuchnúť niekam do paneláku. Naučil som sa, že pri troške šikovnosti a dlhotrvajúcom odhodlaní, môže byť všetko inak, po svojom…

 

 

…a keď mi zas bude niekto tvrdiť, že sa to nedá, spomeniem si na biele veľryby a okvietkovaný francúzsky karavan.