(46) Laponsko

 Už je čas ísť. Pomaly sa končí júl a s ním aj krátke leto nad polárnym kruhom. Po dvoch mesiacoch sa mi veľmi nechce opustiť Nórsko, už som si naň zvykol. Naučil som sa ako si spraviť dobrú rybaciu polievku, že k čaju sú najlepšie keksy Bixitky a všetky tie malé drobnosti, vďaka ktorým som si tu vytvoril malý pojazdný domov na jedno leto. Ale najviac mi budú chýbať tie miesta kde som sa v noci ukladal spať… vždy s výhľadom na more, vo vzduchu voňavom od oceánu bez prachu a rachotu ulíc miest. A teraz, po 50 svetlých nociach, po prvý krát opúšťam oceán. Biele veľryby sa ešte stále pasú všade naokolo. Zakýval som im a vrčal preč, na juh, do sveta nekonečných lesov, do Laponska…

…keby som bol spisovateľ, chodil by som písať do takéhoto domu so zelenou strechou, kam sa dá ísť len s člnom…

…zatiaľ píšem len takto vonku, bez strechy nad hlavou. Ale aj to je krok vpred, v kancelárii som okrem čísiel nepísal vôbec nič…

…túto noc som sa uložil v riedkom lese. Rozmýšľal som, kto všetko sa pozerá na ten istý mesiac…

…tradičné veľké raňajky pred dlhou cestou, dnes extra dlhou…

…je dobré, že sa s Malinou dobre poznáme a viem jej vymeniť napríklad aj obrúčku na výfuku keď treba…

…a to už rozhodne bolo treba, rachotila ako tank…

…po malej údržbe sme minuli skromnú tabuľu “Suomi”…

…vždy som túžil vidieť Laponsko. Ale nikdy by ma neapadlo, že tam prídem zo severu…

…po niekoľkých sto kilometroch lesom a nekonečných hodinách jazdy som prišiel na to, že tu naozaj nikto nie je…

…okrem sobov a ojedinelých značiek smerujúcim do lesa, tvrdiacich, že tam niekde za pár kilometrov je dom a niekto tam býva…

(hustora obyvateľstva tu v kraji Inari je 0.45/km^2 …pre porovnanie, Slovensko má 110/km^2)

…no, naozaj tu toho nie je veľa, iba ten les. Ale viete ako vonia les? Nepoškvrený, nekonečný, voňavý ihličnatý les. Nie je tu iba les, ale aj jeho vôňa, život, zvuk a šum…

…celý deň na ceste bez križovatky, bez mesta, bez dediny, len nekončiaci tichý les…

….bolo už neskoro večer, keď som zastavil pri drevenej tabuli s typicky dlhým laponským nápisom “Sallivaaran – staré zhromaždisko sobov”. Je mi zvláštne spomínať na ten čas, keď som pred sebou videl Sallivaaran a ten názov pre mňa znamenal také isté nič ako teraz pre vás. Ešte som nevedel, že celá táto cesta bola o tom, aby som nakoniec objavil práve toto miesto, Sallivaaran. Ale o tom zas nabudúce.