(52) Na konci cesty
Dni ubiehali ako kríže pri ceste a každým jedným som sa ocitol ďalej na juhu. Ale len o kúsok, lebo Malina ide pomaly. Bol vrchol leta, polia horeli horúčavou a moja arktická výbava s hrubými rukavicami a šálmi pôsobila komicky. Trpel som na neduhy našich južných krajov ako čierne noci, ploty a súkromné pozemky, rýchla premávka a rušné cesty. Chýbal mi polárny deň a absolútna voľnosť pohybu, divočina, rozľahlá ničota a oceán. Ale niekedy sa mi zdalo, že vôňa lúky mi je povedomá, babky na dedinách nosili zástery ako tie naše a aj mestá už zdobia také šedé paneláky ako u nás doma. Azda nakoniec naozaj prídeme až celkom domov…
Na niekoľko dní som sa usadil v Rige. Aké to veľkolepé mesto. O minulosti rozprávali zvony katedrál a o súčasnosti naleštené obchodné centrá. Harmoniky v uliciach, stánky s matrioškami a jantárom. Veľa drahých áut. Podľa mojej sprievodkyne sa automobilom v Rige ukazuje spoločenské postavenie. A tak sa mladí študenti zadlžujú ešte v škole, aby si kúpili luxusné vozidlo. Nie každému sa podarí zamestnať, aby dlh splácal, a potom sa posúva problém dieťaťa s Ferrari k rodičom. Rozpráva mi príbehy o rozvrátených rodinách svojich kamarátov, exekúciách a ešte horších veciach a okolo prechádzajú ďalšie nablýskané limuzíny a športiaky a slabo už zvonia zvony katedrál a vyššie rastú poschodia bánk nad márnosťou mesta. Ale z úzkych uličiek starej Rigy ich ešte nevidieť…
.
Každý kúsok dejín zanechal v Rige svoju stopu, a že to boli dejiny pestré…
…a veru neviem, či som už videl tak silný Pamätník Slobody, ako je ten v Rige. Okrem čestnej stráže a hromady kvetov pod ním je zvykom, že každý svadobný pár sa sem príde odfotografovať. To musí byť vzácna sloboda…
A prešli ďalšie dni a spával som na lúkach a v lesoch. V Litve sa už za svitania prechádzali babičky po lese a zbierali hríby. Za nimi prichádzali deti a po nich ďalší a nakoniec snáď všetci z dediny stáli s košíkmi pri ceste a predávali čo nazbierali. To bolo pri takých cestách po akých chodím ja… kde takmer auto nestretnete. Čo tam už len zarobia. Toto boli ľudia zrobení a chudobní, naozaj chudobní, nie takí ktorí nemajú na väčší televízor.
V Poľsku som mal problémy s premávkou. Cesty boli nebezpečné, úzke, rušné a samá jama. Preto som pokračoval ďalej len skoro ráno a neskoro večer, keď ešte psi na dedinách zívali, alebo skrútení do klbka predávali na noc dedinu čiernym mačkám…
Raz večer sa zotmelo prirýchlo a stratil som sa. Kľukatá lesná cesta skončila pred kláštorom. Páter Szczepan na lúke táboril s mládežníkmi a pozval ma k ich ohňu, aj ma ponúkol chlebom a špekačkou ako naozajstného pútnika. Kalwaria Paclawska…
Ráno som z vyhliadkovej veže na kopci uvidel slovenské Nízke Beskydy…
Na Slovensku ma v dedine Palota pri Medzilaborciach privítal sovietsky tank, hlas spiežovcov a 80% Rum, ktorý mi predal ujo za posledné Zlote.
…a teraz sa míňali pri ceste slovenské kríže…
…nad Tatrami sa lúčilo slnko, ktoré sa len nedávno zdalo byť večné, keď mu polárny deň zakazoval zapadnúť…
…skončila osamelá púť. V tábore pod Rysmi som už mal naplánované pestré osadenstvo. Padali medaile i ocenenia v súťažiach, kukrice aj langoše v stánkoch, Lokša vyhrala v steľbe, Gešo prekvapil v streľbe, že aj tak málo sa dá trafiť. A veru, mali by sme i samotnú rysáčku v kolektíve, keby sa za jazdy nemenili pravidlá súťaže a naša nasadená učastníčka sa nevyčerpala v disciplínach, ktoré sa nehodnotili! 80% rum padol na posedenie a aj Rysy sme dali a odznak dostali…
…domov som prišiel vychudnutý a s dlhou bradou, ale náš pes ma spoznal a tešil sa aj tak. Mohol som z Londýna priletieť lietadlom. Za 5 hodín by som bol tu. Namiesto toho som išiel domov 70 dní na červenej Vespe cez arktídu. Teraz sa pôjdem okúpať, vyspím sa v čistých perinách, zajtra vstanem a budem musieť začať niečo nové. Ale o tom zas nabudúce…
Namiesto záverečných titulkov… mapa a obrázky.