Vedieť si povedať dosť

Niekedy sa ma pýtajú ako som nabral odvahu vydať sa sám na dlhú cestu. Niekedy zase kde som na to nabral čas a peniaze. Inokedy koľko som minul a či mám sponzora. Tí čo už vedia viac sú zvedaví na môj biznis a tí čo vedia menej zas prečo som vôbec odišiel z dobrej práce. Mne to všetko pripadalo ako celkom prirodzený vývoj, nemyslím, že by som niekde urobil akýsi obrovský životný skok, ktorý “bežný” človek nedokáže. Ale postupne mi došlo, že jedna odchýlka tu asi je, ktorá mi umožnila vytrhnúť sa z korporátneho sveta a vydať sa svojou cestou. Jednoduché tajomstvo, ktoré spočíva v tom, že si človek musí vedieť povedať kedy má dosť.

Dnešný svet a celá spoločnosť funguje na spotrebe… azda presnejšie na raste spotreby. Je teda prirodzené, všeobecne akceptované a všemožne podporované, aby sme všetci mali chuť MAŤ STÁLE VIAC. Veci už netreba ani potrebovať, ani po nich túžiť, stačí ich už len obyčajne a plytko chcieť. A keď ich je toľko, že ich niet kam ukladať, treba kúpiť viac miesta, väčší byt. A vždy je lepšie mať väčšie auto, lepší televízor a viac programov, vždy všetkého viac. Tak sa ľudia zamotávajú do kolobehu zhonu, ktorý si sami pre seba vytvárajú a všetok čas svojho života oddajú škrečkovaniu na ďalšie nové veci. Niektorí sú dokonca tak závislí na tomto preteku, že sa ponížia na okrádanie iných, len aby mali sami viac a na druhej strane zostáva po nich nešťastie a púšť… viď zdravotníctvo, školstvo, či bezradné mladé rodiny. Občas si myslím, že tú našu spoločnosť už neovláda ani tak spotreba ako bohapustá pažravosť.

Aj ja som chcel mať viac, veď na začiatku som nemal nič. Preto som odpálil korporátnu kariéru a ťahal ju 8 rokov za kancelárskym stolom bez časového priestoru na čokoľvek iné. Ale v jednom bode som si jednoducho povedal, že stačí. A nebolo to vysoko, ani na auto nevidalo, zostal len skúter, a nemám pocit, že by to nejak znížilo kvalitu môjho života. Skôr naopak… po toľkých zážitkoch. Radšej som to naškrečkované investoval do vlastného podniku a odvtedy trávim čas prácou, ktorá ma napĺňa. Lebo som si vedel povedať kedy dosť, prestal plytvať energiou na zhŕňanie ďalších vecí a namiesto toho ju nasmeroval na učenie ako žiť plnohodnotne s tým čo mám.

Keď si to zhrniem, tá jednoduchá schopnosť vedieť sa uskromniť mi otvorila brány k veciam, ktoré som ani nečakal, že v živote dokážem. Dala mi voľnosť pohybu po svete, pekné povolanie, možnosť nasledovať volanie svojich snov, čas vnímať svet a prežívať život v celej svojej kráse. Oslobodilo ma to. A tiež ma to naučilo si to málo vecí vážiť, šanovať a dávať im mená… ako Malina.

…ani to čarovné tohtoročné leto nad polárnym kruhom by som nemohol zažiť, keby som chcel stále viac.