Stopy na Munkebu

Leto sa teší z prvých júnových horúčav, keď hľadám cestu na Munkebu. Otvárajú sa kúpaliská, psi sa schovávajú do tieňa pod zelenými jabloňami a prvé búrky na nich ceria zuby. Ale nie tu, nie na Munkebu. Len dlhá snehová pláň a piskot ľadového vetra mi robí spoločnosť tu na severe. Ťažký mrak sa snaží vyrobiť prítmie za svetlej noci, ale prehrá, aj na sever, aj na Munkebu, raz zavíta krátke leto…

Modrou krajinou do hôr vedie neviditeľný chodník, ukrytý od minulého leta pod hlbokým snehom…

…vzduch vonia oceánom a sneh chladí holé skaly…

 

…rýchlo zmizne temný mrak a slnko páli do ľadu, začína divadlo…

…lavíny snehu sa šmýkajú po svahoch a s dunením padajú do jazier…

…oblaky strácajú pozemský tvar a rozťahujú sa po modrej oblohe hnané silou víchrice…

…cesta je zradná, pod snehom hučí vodopád, praskanie ľadu sa ozýva od skalných stien…

 

…až na najvyššej snehovej pláni vidím stopy. Koľko istoty pre neistý krok neznámym krajom. Dve obyčajné stopy v nekonečnom rade za sebou…

…stopy vedú na Munkebu. Horská chata, v krajine pravekých skál a hlbokých fjordov na ostrove Moskenesøy…

…Munkebu ešte spí, je príliš skorá jar uprostred júna tu vysoko nad fjordom, kde sa rodia vodopády…

…nemôžem ďalej nasledovať stopy dobrodruha…

…tuším kam idú a túžobne pozerám na ostrý vrchol pred sebou…

…Hermannsdalstinden, práve po ňom so vzdialeným dunením padá ďalšia lavína… tak dnes veru nie…

…už som sa naučil, že pokoriť sa prírode neznamená prehrať. Nie je nutné dostať sa až na vrchol, na najvyššiu horu. Dnes stačí, že je ticho, že sa aj tu prebúdza leto… severské a studené, ale tiché a čisté. Aj tu hore, kam vedú len jedny stopy na Munkebu.