(34) Andoya, zima zima, voda, dážď

Opäť je tma, sychravo, ticho a ľudoprázdno. Aký len iný bol ešte včera slnečný ostrov Senja. Stále si zvykám na to, že modrá obloha je v týchto končinách vzácny jav. Dnes je bežný nórsky deň. Striedajú sa chvíle keď prší málo a keď prší veľmi. Zachvíľu bude júl a ja mám zas na sebe hrubý sveter, nepremokavú vetrovku, veľké rukavice, šatku na krku vytiahnutú až na nos. Navaril som si do termosky čaj, zapol kúrenie a vrčal pomaly ďalej na západ. Aj tak je mi zima…

 

…toto bola pekná vyhliadka. Dedko z neďalekého karavanu chytal ryby… iba tak na drevenú paličku so šnúrkou a háčikom. Babka doňho stále hustila, že to robí zle. Pozeral po mne a asi mi závidel, že ja mám kľud. Babka ho drgala, že prečo sa obzerá, že nech do vody pozerá. A ja som mal kľud. Ktovie či by sa tu aj tebe páčilo. Asi nie. Je zima a mokro, robila by si namosúrenú babku. A možno áno, ako to len ja môžem vedieť. Ľudia sú rôzni. Ja chodím po vonku v daždi rád. Možno aj ty. Ktovie. Asi mi už zo samoty začína harašiť…

 

…aj na kopci bola vyhliadka, všade sú vyhliadky. Ľudia s karavanmi pri nich zastavujú a vyjdú von prejsť sa po nich. Ja som stále vonku, je zima…

 

 

…a cesta sa nám kľukatí do hôr, kde je ešte viac zima…

 

 

…na farme Trolov sa dážď lial v hustých pásoch. Bola prázdna. Na ceste sa robia veľké kaluže. Baví ma do nich vbehnúť rýchlo a veľa špliechať…

 

 

…na konci cesty prístav Gryllefjord, odtiaľ pláva loď na ostrov Andoya, najsevernejší z Lofotských ostrovov. Kým som čakal na loď, poobzeral som si miestny obchod. Ako všade tu na severe, všetko je príšerne drahé. Keď budem doma v záhrade jesť jahody, tak si určite spomeniem na krabičku šiestich jahôd za 40 NOK (5,18 euro). Iba ryby nie sú drahé. Kúpil som si rybaciu polievku na večeru, rybu v konzerve, rybu v pohári a ešte rybu v inej konzerve. Som morský vlk rybožravý :P…

 

 

…táto plavba bola dlhá. Asi dve hodiny na otvorenom mori s tupými vlnami, ktoré sa s naším železným trajektom hrali ako s orechovou škrupinkou. Kapitán veľa točil kormidlo, aby na väčšie vlny nabiehal nosom, ale aj tak sa loď hojdala z boka na bok tak, že sa nedalo udržať na nohách. Po hodine na palube omotaný okolo zábradlia som už bol pekný modro-zelený a každá ďalšia vlna mi bola utrpením. Tak ja teda nebudem morský vlk. Ešte nikdy som sa tak netešil na breh, pevnú zem, moju Malinu, ktorá sa nehojdá z boka na bok…

 

 

…predýchal som to až do prístavu Andenes, celkom na severe Lofotov. Možno sa ešte pamätáte, že na Lofotoch som strávil niekoľko dní v lejaku ukrytý v stane, a keď som odchádzal odbehnúť si svoj maratón, zaťal som sa, že sa sem ešte vrátim a vyčkám si aspoň pár slnečných dní. Uvidíme, či sa vôbec dočkám…

 

 

…na vedľajšej ceste na západnom brehu ostrova som si pri tuneli našiel peknú plošinku na utáborenie. Bolo tam už niekoľko karavanov a stanov. A dokonca ma jedni z nich poznali, ževraj ma videli pred pár týždňami v priesmyku Trollstigen, i na pobrežnej ceste na sever a keďže ma teraz našli ísť opačným smerom, zaležali mi šťastný návrat na juh…

 

 

…tak to teda nie, to je veľký omyl. Na žiadny juh nejdem, žiadny návrat nebude, len si dávam malú obchádzku na ceste na sever. Kým bude slnko nad horizontom, kým ma snehy, medvede a komáre nevyženú, ja budem tu nad polárnym kruhom blúdiť.