(39) Ďaleko na Finnmark

Prišiel náš čas. Odchádzame ďalej na sever. Až celkom najviac na sever celého sveta. Moja mapa oblakov hlási, že na niekoľko dní tam bude počasie zlúčiteľné s prežitím na skútri. To je dosť kritické v takejto zemepisnej šírke, nechcem veru okúsiť ľadový dážď nad 70 rovnobežkou. Tých niekoľko slnečných dní musíme využiť taká príležitosť sa nemusí vyskytnúť po zvyšok tohto krátkeho leta. Tak toto bude ďaleko. Ďaleko veru, ľahko vás to oklame, veď tu takto vysoko nad polárnym kruhom, ako ďaleko sa asi tak ešte na sever môže dať ísť, všakže? No, naozaj ďaleko. Podľa mojich máp budeme v najbližších dňoch kilometre počítať na tisíce…

Už zavčas rána ma zo spacáku vyhnala horúčava. Tropické teploty a ľadové more ma tiež vylákali na pláž pri Henningsvaer a veru dobre sa čľapotalo…

 

…akurát to bolo náročné, že kým som prišiel do tak hlbokej vody kde som sa mohol hodiť, už mi z jej teploty znecitliveli lýtka, kolená a všetko a bolo jedno ako sa vo vode trepocem a plávam a snažím sa zohriať, po 30 sekúndach sa studenosť premenila na bolesť a šup šup rýchlo von z vody… brrr, studená…

 

 

…niečo sa ešte stalo tu na čarovnom mieste pri Henningsvaer. Keď som sa vrátil pobaliť veci na ďaľšiu cestu, videl som ako Malina poslušne čaká dole pri konštrukciách na sušenie rýb. Na také pekné miesto ma tu doviezla. A koľko sme už toho cestou prešli, zažili i vytrpeli. Asi tak to funguje. Že dvaja spolu musia prejsť všetkým tým dobrým i zlým, aby si dokázali vytvoriť naozajstné puto. A asi to tak platí aj na skútre, lebo tak ma napadlo, že už by som si nevedel predstaviť túto cestu bez Maliny. Ešte to bude dlhá cesta, čokoľvek sa môže stať, ale teraz už naozaj chcem aby sme ju dokončili spolu…

 

 

… a tak sme šli. Popri Lofotskej katedrále, ktorá nestojí uprostred mesta…

 

 

…popri kostolíkoch, ktoré nestoja uprostred dediny…

 

 

…všetko je inak na severe, spločnosť bez ulíc, bez centier, plotov a ohrád, svet je voľný priestor, priestor pre všetkých…

 

 

…a cesty len pre nás :)…

 

 

…znovu sám čakám na loď, ale ona vlastne nikdy neprišla. Tak to bude malá obchádzka, ale azda na tom záleží? Veď keby sa oblaky nehýbali a neobjímali kopce bielymi chumáčmi, tak ani neviem, že plynie čas…

 

 

…uložil som sa na noc pri akomsi ohnisku tam kde sa pripája na veľkú E6-tku, cestu na na sever. Bolo tam veľa komárov. Leto pokročilo, teraz už bude asi všade veľa komárov…

 

 

…Lofoty zostali za nami a mne z nich zostal len môj biely tuleň…

 

 

…E6 je hlavná cesta skrz celé Nórsko. Chodia po nej autá a preto ju obchádzam pri každej príležitosti. Tak ako i tu som si našiel peknú 80 kilometrovú obchádzku po akejsi malej ceste číslo 87…

 

 

…a tam sa to stalo. Krásne tam bolo, žiadne autá, žiadne nič, len kde tu v diaľke drevený domček a kopce fľakaté od snehu. Zastavil som na kraji cesty tak ako tisíc krát predtým, že sa prejdem, napojím a nejaký obrázok odfotím. Vykopol som Malinu na stojan a ako tisíc krát predtým ju jemne pokýval, či pevne stojí. A ako ešte nikdy predtým som si uvedomil, že veru nestojí. Nakláňala sa preč odo mňa a už už sa išla prekotiť do jarku pri ceste keď som ju zachytil. Ale ja som bol na ceste a ako mám naspäť k sebe pritiahnuť 250kg teľa, na to by som musel byť Golem. Teda, vôbec som nevedel čo sa deje, ale vedel som, že Malinu musím zachrániť. Ak padne do priekopy dole hlavou, bude to koniec našej cesty. Rýchlo som rozmýšľal čo robiť. Nikto naokolo na pomoc. Na slnku bolo strašne horúco a rýchlo sa zo mňa začal liať pot plným prúdom. Jediné riešenie je prejsť nejak na druhú stranu do jarku a odtiaľ ju podoprieť a vytlačiť späť do zvislej polohy. Bolo to riskantné, ale podarilo sa. Akurát, že ten jarok bol hlboký. Tak hlboký, že teraz už som Malinu držal naklonenú priamo nad sebou a ak sa teraz prekotí, tak neskončí zle len ona, ale aj ja, lebo padne rovno na mňa. Vydal som zo seba všetky sily, vytlačil ju hore, ale nedržala, hneď sa zas naklonila a rútila na mňa. Akoby sa cesta pod ňou prepadávala. Na tvári mi začali pristávať komáre. Brániť som sa nemohol, držím Malinu a pomaly mi dochádzajú sily. Toto je situácia fakt blbá, rýchlo sa zhoršovala a ja už ju dlho neudržím. A tu by veru i skončila naša cesta veľkou skazou, azda keby nebolo nášho novovybudovaného silného puta.

Napadlo ma, že keď sa mi niekedy tak nakloní v mäkkej tráve, tak zadné koleso sadne až na zem. Ak by som naštartoval a pridal, možno by sa vedela sama zhodiť z toho blbého prepadnutého stojana a potom už ju napravím. Tak, nápad to bol dobrý, ale realizácia náročná. Nikdy vám neprajem držať jednou rukou nad sebou 250 kg teleso a druhou rukou sa pokúšať na ňom otočiť kľúč, odistiť killerswitch, a potom držať brzdu a zároveň stlačiť štartér. Medzitým som sa stal hlavným jedlom dňa pre roj komárov. Naštartovala, pridal som plyn a zabrala… spojka ťažko zabojovala, koleso niekoľko krát prešmyklo a potom sadla na cestu. Z poslednej štipky síl som ju znovu narovnal, vyšplhal sa hore a odtlačil ju do tieňa. Sadol som si na zem, vyzliekol rukavice, zimnú bundu, prilbu, absolútne premočený, pozabíjal som všetky komáre čo na mne ešte sedeli a tak som sedel celkom zničený bez štipky zvyšku energie.

Na ceste som našiel hlbokú dieru. Neviem, asi tieto asfalty nie sú stavané na takéto teploty a Malina sa jednoducho prepadávala do priekopy. Bol to vlastne len taký nejaký nekvalitný polepený štrk. Tak to bolo. Toto bolo zlé. Naučil som sa, že sa naozaj nedá predpovedať v ktorej sekunde vás postihne katastrofa a všetko zmení. Tentokrát sme unikli o vlások.

Z tej obchádzky som ušiel hneď po E6-tke vrčal priamo na sever. Fúkal strašný vietor. Schoval som sa v búdke, a dočerpal energiu po skazonosnom zážitku. Myslím, že som zjedol všetko čo som mal, instantné polievky, cestoviny, konzervy, čokoládu aj oriešky. Bol tam internetový signál. Z domu mi píšu, či som v poriadku. Tentokrát to bola otázka celkom namieste.

 

…pri dlhom fjorde Lyngen som strávil ďalšiu svetlú noc. Teraz už vidím na mape, že od juhu sa blížia dažde, nesmiem sa zdržovať a musím utekať ďalej na sever…

 

 

…tí čo ste sledovali už moju cestu skrz Škótsko si možno pamätíte, ako sme s Malinou dvŕšili jubileum 20,000 km (bola to časť 9. Severné Škótsko). Vtedy som sa pýtal, že ktovie kde si nás nájde 30,000. Tak stalo sa to presne tu…

 

 

…ďaleko nad polárnym kruhom, na severe Nórska. A ktovie či sa nám raz podarí aj 40,000km a kde to asi bude…

 

 

…hranica lesa. Náučné tabule pri ceste oznamujú najsevernejšie borovice, najsevernejšie smreky, najsevernejšie brezy, krajina sa mení na tundru…

 

 

 

…tundra, to je čaro dupania po snehu v tých najkrajších scenériách, v nekonečnej samote…

 

 

 

…toto boli dlhé dni na ceste. Ale ušli sme tlakovej níži a máme pred sebou celý Finnmark, ten najsevernejší sever…

 

 

…najradšej zo všetkého na svete mám po tieto dni takéto miesta s lavičkou pri fjorde, kde nikoho niet, kam ani cesta nevedie. Ďaleko sme prišli, aj polnočné slnko svieti zas o kúsok vyššie…

 

…tak to boli dni strávené na ceste. Ale sever je taký, vzdialenosti sú obrovské, všetko je ohromné a čas je pomalý.