Snowdonia – zabudnutý priesmyk

Vstal som ešte za svitania, zbalil stan a vydal sa na cestu. Chladný ranný vietor ma rýchlo prebral z neprebudeného oťapenia. Podľa predpovede som mal hodinu náskok pred silným lejakom, ktorý sa blížil od mora a mal počas dňa ovládnuť celé ostrovy. Mal som jedinú možnosť. Byť rýchlejší. Na dážď som síce vybavený a dokonca v ňom jazdím rád, ale ísť v ňom 500km by bolo nad moje schopnosti.

Ráno ešte stihlo od východu zamračenú Snowdoniu na niekoľko minút zaliať slnko…

…uprostred zvláštne severskej púšte ma pochytil spochabený pocit nekonečnosti…

…podo mnou hrkotali v dolinách roztrúsené ovečky…

…obloha tmavla, zleteli prvé kvapky, a tak som sa s dažďom v pätách lopotil kamsi hore kopcom…

…vždy som pridal, o kúsok dážď predbehol a keď som zastavil, dobehol zas on mňa…

…moja cesta nemala meno, ani číslo, len malá tabuľka pre turistov gratuluje, že som sa vyšplhal na najvyšší horský prechod vo Walese kde pred takmer 100 rokmi testoval svoje prvé autá Aston Martin…

…hodiny a hodiny sme vrčali trávnatou púšťou krížom cez zabudnuté cesty Snowdonie…

…obklopený len chladným severským vetrom s vôňou mora a tou vlastnou nekonečnosťou…

…po 5 hodinách som nakoniec objavil civilizáciu… pri jazere Bala…

…vybehli sme na svižné B-cesty, ďaleko predbehli daždivé oblaky, dotankovali plnú nádrž za desiatku…

…a po jednej prestávke medzi kotúčmi…

…a 12 hodinách jazdy sme skutočne došli až domov do Londýna.