Tento vrchol je jeden z najľahšie dostupných veľkých výhľadov na Lofotských ostrovoch. Neobsahuje takmer žiadne škriabanie po skalách a dal by sa vyjsť azda aj na bicykli. Napriek tomu je to jeden z menej známych výstupov, no práve vďaka tomu si na ňom užijete kľud a samotu aj cez špičku turistickej sezóny. A výhľady veru stoja za to…
Letný slnovrat. Polárny deň dosiahol svoj vrchol a s ním aj zubaté chladné leto. Očakávam, že drsné počasie ma vyženie z vrcholu rýchlo, ak ma tam vôbec pustí. Búrky sa vynárajú spoza ostrých štítov veľmi rýchlo a tie na severe netreba podceňovať. Skaly sú chladné a klzké, vietor, chlad a dážď sa nepýtajú, či vydržíte… Read More
Obkolesené štítmi, ktoré si pamätajú čas, keď na Zemi nebol život. V hlbokom fjorde, ktorý kameň po kameni trpezlivo okresali ľadovce skrz veky. Bez developerov, investorov a bez hodnotenia ekonomickej situácie príroda nespútaná sama postavila krajinu, ktorá spĺňa všetky predpoklady pre ľudské označenie “krásna”. Niekde na našej púti vekmi sme dostali do vienka schopnosť vnímať krásu, ba aj tvoriť krásu. Ale podriadili sme ju… iným záujmom, účelovosti, šetreniu, či akútnej potrebe mať všetko lacno a rýchlo. A tak, napriek všetkým predpokladom, najviac krásy dnes už nenájdeme v slávnych metropolách ľudskej rasy, ale tam, kde toho človek zmôže málo, kde príroda tvorí sama. A tam práve Reine stojí. Ďaleko nad polárnym kruhom, obkľúčené tvrdým kameňom a ľadovou vodou ešte odoláva ľudskej potrebe po všetkom a ostáva krásne… Read More
Ako dieťa ma brávali ma do ZOO. Zo školy aj z tábora. Aby sme si vybudovali vzťah k prírode, poznali zvieratká. Videl som tam krásne šelmy, smiečne opice, strašidelné krokodíly aj múdre slony. Šelmy v malých klietkach prešľapovali z jednej nohy na druhej, psychicky choré a zlomené. Pavilón opíc smrdel tak, že sme sa držali za nosy a so smiechom utekali von. Slony len smutne stáli na mieste zviazané ťažkými železnými reťazami. Tak som si vybudoval vzťah k prírode… formu odporu… k nám ľuďom, k našej vlastnej bezohľadnosti a bezcitnosti. Odmalička mi všetepovali do hlavy, že zvieratá patria do klietky. Zvieratá smrdia. Sú nebezpečné. Sú na pozeranie, na zábavu, na jedenie a na topánky. Sú tu pre nás… Read More
Leto sa teší z prvých júnových horúčav, keď hľadám cestu na Munkebu. Otvárajú sa kúpaliská, psi sa schovávajú do tieňa pod zelenými jabloňami a prvé búrky na nich ceria zuby. Ale nie tu, nie na Munkebu. Len dlhá snehová pláň a piskot ľadového vetra mi robí spoločnosť tu na severe. Ťažký mrak sa snaží vyrobiť prítmie za svetlej noci, ale prehrá, aj na sever, aj na Munkebu, raz zavíta krátke leto… Read More
Po prvýkrát v živote som dostal možnosť rozprávať na veľkom pódiu pred publikom a kamerami a hlavne rozprávať sám za seba, bez tlaku akejkoľvek korporácie na drobné či väčšie klamstvá v záujme získania novej zákazky, či prístupu k rozpočtu klienta. Toto je malinový príbeh taký aký naozaj je. Read More
Na ostrove Værøy cez leto neplynie čas. Len sa tak nenápadne posúva, aby sa nepovedalo. Nestmieva sa, nebrieždi sa, nezačína a nekončí pracovná doba, ticho rána sa nemení na ranný zhon, stále je rovnako ticho, nič sa nemení, len chumáče oblakov sa menia na vrcholkoch útesov. Rybárske člny prichádzajú a odchádzajú cez deň aj uprostred noci rovnako, nezáleží na tom kedy. Iba helikoptéra z pevniny priletí vždy v presný čas, aby dala znamenie, že už je ďalší deň. Je to sloboda polárneho dňa, neexistencie noci, keď ľudí nezaháňa domov tma… Read More
Hneď ako som na konci mája dostal správy, že na cestách už nie je sneh, naložil som opäť svoj svet na Malinu a odišiel na sever. Tak veru, aj toto leto som strávil nad polárnym kruhom. Tentokrát bez hľadania samého seba, začínania nového života, či iných cieľov hĺbavo filozofických… teraz odchádzam v súlade so svojím novým svetom. Cez zimu som začal robiť obrázky. Kresliť, aj fotiť. A popri tom som si všimol, že na Zemi nieto veľa fotografií z nórskych Lofotov. Kto ich má priniesť ak nie ja? Kto vydrží týždeň moknúť pre jeden slnečný deň a koho auto sa vie po úzkych cestách naháňať za svetlom obratnejšie než Malina? Tak som si vymyslel zadanie, projekt, úlohu, nech sa to volá akokoľvek, idem na pár mesiacov pracovať na Lofoty. Read More
Niekedy sa ma pýtajú ako som nabral odvahu vydať sa sám na dlhú cestu. Niekedy zase kde som na to nabral čas a peniaze. Inokedy koľko som minul a či mám sponzora. Tí čo už vedia viac sú zvedaví na môj biznis a tí čo vedia menej zas prečo som vôbec odišiel z dobrej práce. Mne to všetko pripadalo ako celkom prirodzený vývoj, nemyslím, že by som niekde urobil akýsi obrovský životný skok, ktorý “bežný” človek nedokáže. Ale postupne mi došlo, že jedna odchýlka tu asi je, ktorá mi umožnila vytrhnúť sa z korporátneho sveta a vydať sa svojou cestou. Jednoduché tajomstvo, ktoré spočíva v tom, že si človek musí vedieť povedať kedy má dosť. Read More
Dni ubiehali ako kríže pri ceste a každým jedným som sa ocitol ďalej na juhu. Ale len o kúsok, lebo Malina ide pomaly. Bol vrchol leta, polia horeli horúčavou a moja arktická výbava s hrubými rukavicami a šálmi pôsobila komicky. Trpel som na neduhy našich južných krajov ako čierne noci, ploty a súkromné pozemky, rýchla premávka a rušné cesty. Chýbal mi polárny deň a absolútna voľnosť pohybu, divočina, rozľahlá ničota a oceán. Ale niekedy sa mi zdalo, že vôňa lúky mi je povedomá, babky na dedinách nosili zástery ako tie naše a aj mestá už zdobia také šedé paneláky ako u nás doma. Azda nakoniec naozaj prídeme až celkom domov… Read More