Už je čas ísť. Pomaly sa končí júl a s ním aj krátke leto nad polárnym kruhom. Po dvoch mesiacoch sa mi veľmi nechce opustiť Nórsko, už som si naň zvykol. Naučil som sa ako si spraviť dobrú rybaciu polievku, že k čaju sú najlepšie keksy Bixitky a všetky tie malé drobnosti, vďaka ktorým som si tu vytvoril malý pojazdný domov na jedno leto. Ale najviac mi budú chýbať tie miesta kde som sa v noci ukladal spať… vždy s výhľadom na more, vo vzduchu voňavom od oceánu bez prachu a rachotu ulíc miest. A teraz, po 50 svetlých nociach, po prvý krát opúšťam oceán. Biele veľryby sa ešte stále pasú všade naokolo. Zakýval som im a vrčal preč, na juh, do sveta nekonečných lesov, do Laponska…
Po dvoch mesiacoch od vylodenia na juhu Nórska sme už celkom na konci, tam na chvostíku krajiny, na hranici s Ruskom. V ubytovni, kam som sa núdzovo evakuoval po trojdňovej víchrici, som si opral veci a poriadne sa vykúpal, takže sa cítim neobvykle čisto a voňavo vzhľadom na svoj momentálny životný štýl. Dokonca som dostal chuť ísť sa pozrieť medzi ľudí. Tu na konci Nórska je mesto Kirkenes, nie veľké, len niečo cez 3000 obyvateľov…
Sú dni, na ktoré sa nezabúda. Tie ktoré rozdelia život na “pred” a “po”. A teraz ma mal postretnúť práve taký. Dobre si to pamätám. Ten bláznivý dážď, kvíliaci vietor, tá skaza, bezradnosť a koniec. Keď sa nado mnou obloha uzavrela a spustil sa lejak, bolo už neskoro na útek. Nebol som dosť rýchly. Zastavil som, rozložil stan, skryl som sa dnu a čakal. Prešli hodiny a búrka stále zúrila. Prešiel deň, prešli dva dni a búrka len silnela. Tak sa to začalo… Read More
Sú to už tri týždne čo nezapadlo slnko, ani v noci, ani sa len neskrylo za oblaky, svet bol letný a jasný. To sú časy, keď sa vám zdá, že to nikdy neskončí, že tu navždy bude len nekonečná cesta ďalej svojou rozprávkovou pustatinou. A potom som uvidel satelitnú mapu. Búrky. Idú z juhu. Nebude dobre, nie vonku, nie v stane a vyzerá to na dlho. Rozhodol som sa nečakať, musím ujsť kým je čas, celkom na východ, tam kde je ešte leto. Je to ďaleko, cesta na celý deň na Varanger…
Písal som si cestou poznámky. Čokoľvek čo mi napadlo, lebo som mal pocit, že mám možnosť vidieť svet z iného pohľadu ako počas bežných pracovných dní, do ktorých bol doteraz môj život zamotaný na nerozuzlenie. Táto ma napadla pri obede na lavičke pri obrázkovom fjorde. Listoval som si v nedávnych fotkách z Londýna a čudoval sa ako sa mi stal za niekoľko mesiacov ten život neskutočne vzdialený. A muselo to tak byť, že som našiel aj tento obrázok svojho celkom typického obeda…
Kam až siahajú nekonečné cesty? Do nekonečna, alebo len k cieľom, ktoré sa nám zdajú príliš vzdialené? Ako sa len s nami dokáže hrať naša myseľ, aká je naprogramovaná myslieť zaužívanými cestami spoločnosti. Niečo je ďaleko, niečo je drahé, to sa má robiť tak a to sa robiť nemá, spoločnosť všetko vie, dodá pravidlá i odporúčania. Som už dlho sám, dobrovoľne odlúčený od nášho “vyspelého” sveta a stále menej vecí v ňom mi dáva zmysel. Dnes je teplo. Vzduch stojí a bzučia v ňom komáre. Natankoval som si 10l vody do mecha. Lepšie bude keď pôjdem, dnes mám chuť ísť ďaleko…
09 júl 2011
Za posledné dva mesiace som si na ceste prežil všeličo. Búrky a nekonečné lejaky, strastiplný prvý defekt, vybitú batériu, zimy, horúčavy, omrzliny aj spáleniny. Cez to všetko som sa dostal a išiel ďalej, to všetko bolo vpodstate očakávané na ceste takéhoto druhu. Ale teraz, teraz som prvýkrát pocítil úzkosť. Je to presne tá udalosť o ktorej som vedel, že sa raz stať musí, a predsa ma zasiahla akosi prekvapujúco nečakane. Už totižto niet kam ísť ďalej na sever…
Pred šiestimi týždňami som opustil Britániu, aby som sa vybral na sever. Tak ďaleko na sever ako je to len možné, do sveta prázdnoty, chladu, opustenosti a nekonečnej prírodnej krásy. A dnes, práve dnes, sa to podarí. Budem vám málo rozprávať, pretože niet slov, ktoré by vedeli opísať čo som videl, ukážem vám obrázky, veľa, pretože tými viem najlepšie vyjadriť to čo vidím. Len niečo vám poviem na úvod. V knihách zemepisu, turizmu a iných žánroch mne milých sa hovorí, že najsevernejším bodom Európy je Severný Mys “Nordkapp”. Tento údaj je nepravdivý rovnako ako to, že Čínsky Múr vidno z Mesiaca a podobné všeobecne uznávané fámy odbornej literatúry.
Prišiel náš čas. Odchádzame ďalej na sever. Až celkom najviac na sever celého sveta. Moja mapa oblakov hlási, že na niekoľko dní tam bude počasie zlúčiteľné s prežitím na skútri. To je dosť kritické v takejto zemepisnej šírke, nechcem veru okúsiť ľadový dážď nad 70 rovnobežkou. Tých niekoľko slnečných dní musíme využiť taká príležitosť sa nemusí vyskytnúť po zvyšok tohto krátkeho leta. Tak toto bude ďaleko. Ďaleko veru, ľahko vás to oklame, veď tu takto vysoko nad polárnym kruhom, ako ďaleko sa asi tak ešte na sever môže dať ísť, všakže? No, naozaj ďaleko. Podľa mojich máp budeme v najbližších dňoch kilometre počítať na tisíce…
Objavil som jeden špeciálne krásny svet. Bol som unavený, veď už bola neskorá noc. Ľudia posedávali na skladacích stoličkách pri svojich karavanoch, popíjali čaj a pozorovali polnočné slnko. Len ja som takto opozdene ešte vrčal po ceste a hľadal si miesto na oddych po dlhom dni. Pri mestečku Henningsvær, tam kde táboria horolezci, tam som sa vyšplhal na skalu, poobzeral sa po okolí, či zočím štyri metre štvorcové rovnej plochy, kde sa s Malinou uložíme na noc. Taký malý ostrov s rybacou továrňou mi padol do oka, tam by som sa možno aj zmestil. Tak som objavil toto miesto, také pekné, že vám ho musím celé ukázať. Read More