O mne
Tomáš Gríger (33) z Handlovej, 3D grafik, fotograf a občasný dobrodruh. Na tejto stránke uverejňujem fotografie zo svojich ciest prepletené zážitkami, príbehmi a myšlienkami. Mojim najvernejším dopravným prostriedkom je červený skúter, talianska Vespa menom Malina. Tempo mám pomalé, smer určuje počasie, osud, alebo náhoda. Moje príbehy sa tiahnu naprieč Európou od horúcich pobreží Stredomoria po polnočné slnko chladného Arktiku.
Po prvýkrát v živote som dostal možnosť rozprávať na veľkom pódiu pred publikom a kamerami a hlavne rozprávať sám za seba, bez tlaku akejkoľvek korporácie na drobné či väčšie klamstvá v záujme získania novej zákazky, či prístupu k rozpočtu klienta. Toto je malinový príbeh taký aký naozaj je. Read More
Na ostrove Værøy cez leto neplynie čas. Len sa tak nenápadne posúva, aby sa nepovedalo. Nestmieva sa, nebrieždi sa, nezačína a nekončí pracovná doba, ticho rána sa nemení na ranný zhon, stále je rovnako ticho, nič sa nemení, len chumáče oblakov sa menia na vrcholkoch útesov. Rybárske člny prichádzajú a odchádzajú cez deň aj uprostred noci rovnako, nezáleží na tom kedy. Iba helikoptéra z pevniny priletí vždy v presný čas, aby dala znamenie, že už je ďalší deň. Je to sloboda polárneho dňa, neexistencie noci, keď ľudí nezaháňa domov tma… Read More
Hneď ako som na konci mája dostal správy, že na cestách už nie je sneh, naložil som opäť svoj svet na Malinu a odišiel na sever. Tak veru, aj toto leto som strávil nad polárnym kruhom. Tentokrát bez hľadania samého seba, začínania nového života, či iných cieľov hĺbavo filozofických… teraz odchádzam v súlade so svojím novým svetom. Cez zimu som začal robiť obrázky. Kresliť, aj fotiť. A popri tom som si všimol, že na Zemi nieto veľa fotografií z nórskych Lofotov. Kto ich má priniesť ak nie ja? Kto vydrží týždeň moknúť pre jeden slnečný deň a koho auto sa vie po úzkych cestách naháňať za svetlom obratnejšie než Malina? Tak som si vymyslel zadanie, projekt, úlohu, nech sa to volá akokoľvek, idem na pár mesiacov pracovať na Lofoty. Read More
Niekedy sa ma pýtajú ako som nabral odvahu vydať sa sám na dlhú cestu. Niekedy zase kde som na to nabral čas a peniaze. Inokedy koľko som minul a či mám sponzora. Tí čo už vedia viac sú zvedaví na môj biznis a tí čo vedia menej zas prečo som vôbec odišiel z dobrej práce. Mne to všetko pripadalo ako celkom prirodzený vývoj, nemyslím, že by som niekde urobil akýsi obrovský životný skok, ktorý “bežný” človek nedokáže. Ale postupne mi došlo, že jedna odchýlka tu asi je, ktorá mi umožnila vytrhnúť sa z korporátneho sveta a vydať sa svojou cestou. Jednoduché tajomstvo, ktoré spočíva v tom, že si človek musí vedieť povedať kedy má dosť. Read More
Dni ubiehali ako kríže pri ceste a každým jedným som sa ocitol ďalej na juhu. Ale len o kúsok, lebo Malina ide pomaly. Bol vrchol leta, polia horeli horúčavou a moja arktická výbava s hrubými rukavicami a šálmi pôsobila komicky. Trpel som na neduhy našich južných krajov ako čierne noci, ploty a súkromné pozemky, rýchla premávka a rušné cesty. Chýbal mi polárny deň a absolútna voľnosť pohybu, divočina, rozľahlá ničota a oceán. Ale niekedy sa mi zdalo, že vôňa lúky mi je povedomá, babky na dedinách nosili zástery ako tie naše a aj mestá už zdobia také šedé paneláky ako u nás doma. Azda nakoniec naozaj prídeme až celkom domov… Read More