O mne
Tomáš Gríger (33) z Handlovej, 3D grafik, fotograf a občasný dobrodruh. Na tejto stránke uverejňujem fotografie zo svojich ciest prepletené zážitkami, príbehmi a myšlienkami. Mojim najvernejším dopravným prostriedkom je červený skúter, talianska Vespa menom Malina. Tempo mám pomalé, smer určuje počasie, osud, alebo náhoda. Moje príbehy sa tiahnu naprieč Európou od horúcich pobreží Stredomoria po polnočné slnko chladného Arktiku.
Streda, 30 Máj 2012
23:30
Vyrážame proti noci. Po slovenských cestách sa neodvážim jazdiť cez deň v plnej premávke. Prvý cieľ je ostrov Vaeroya, 3200km vzdialený.
Read More
Ľudia sa v noci zmenia. Zo vševedomých právnikov a konzultantov, z citlivých umelcov i z ľahkomyselných bankárov zostanú len šedé siluety unavených tiel so zmyslami tak slabými, že nedovidia na koniec ulice ani za pomoci pouličných lámp. Aj vnútri zoslabnú. Majú chuť sa na niekoho namačkať v posteli a tí čo sa nemajú na koho prepadnú do depresie zo samoty. Všemohúci človek a obyčajná tma sa smeje z jeho bezbrannosti. To všetko som nezažíval za tých 6 týždňov polárneho dňa. A teraz ma trajket vysadil uprostred noci v neznámom meste, nevidím nič a viac ako cez deň mi vadí, že ma nikto nečaká… Read More
Pán umelec Pentti Ikäheimonen mi nalial pomarančový džús vo svojom ateliéri s ligotajúcou sa dlážkou a luxusnými kreslami. Nevie jazyky, a tak mi rozpráva po fínsky, veľmi pomaly a zrozumiteľne. Nie, z ugrofínskej jazykovej vetvy nerozumiem nič, ale chápem. Teto zámok s parkom a jazerom, to je jeho ateliér. Tu nebýva, len maľuje. Zavolal ma dnu, lebo veľa ľudí sem, 5km po lesnej ceste, nepríde, tobôž nie na skútri a určite nie až z Londýna. Poukazuje mi všetky izby a obrazy, pochválim a odchádzam sa utáboriť k jazeru, ktoré mi označil na mape. Vykúpem sa a trochu počlovečím predtým než vôjdem do mesta medzi ľudí …
Varujú ma pred premnoženými medveďmi, už nie je viac bezpečné spať vonku. Toto je ich les, ich tajga. Preto každý večer chodím dlhé kilometre cez les do drevených zrubov, kde môžem v bezpečí vzbudzovať zvedavosť medvedích nosov svojimi konzervami s tuniakom. Aj dnes som tak išiel na noc hlbokým lesom, keď sa oproti mne znenazdajky vynorila postava so širokým klobúkom. Spotený a unavený, obklopený húfom komárov ako prízrak z bažiny sa ma opýtal ako ďaleko je k ceste. “Už len hodinu.” ani mi nechcel veriť, že tak blízko a ukázal mi na mape ako putuje už 6 dní ďaleko z ruskej strany lesa, kam nevedie žiadna cesta…
50 nocí nezapadlo slnko. Ešte včera sa pomaly kĺzalo nocou nad vodou a po kúskoch presvitalo pomedzi borovice. Ale čím ďalej od severu, tým klesá nižšie, až raz nevyhnutne príde noc, keď zapadne príliš hlboko pod korene v zemi a zostane len tma, aby trápila. Bol to jeden krásny polárny deň, bez strachu z večera, bez ťiaže noci a všetkých problémov s ňou spojených ako chlad, temno a nutnosť schovávať sa pred ňou do akejkoľvek formy ubytovania. Teraz sa budem musieť naučiť prežiť v tme… Read More