O mne
Tomáš Gríger (33) z Handlovej, 3D grafik, fotograf a občasný dobrodruh. Na tejto stránke uverejňujem fotografie zo svojich ciest prepletené zážitkami, príbehmi a myšlienkami. Mojim najvernejším dopravným prostriedkom je červený skúter, talianska Vespa menom Malina. Tempo mám pomalé, smer určuje počasie, osud, alebo náhoda. Moje príbehy sa tiahnu naprieč Európou od horúcich pobreží Stredomoria po polnočné slnko chladného Arktiku.
Už je čas ísť. Pomaly sa končí júl a s ním aj krátke leto nad polárnym kruhom. Po dvoch mesiacoch sa mi veľmi nechce opustiť Nórsko, už som si naň zvykol. Naučil som sa ako si spraviť dobrú rybaciu polievku, že k čaju sú najlepšie keksy Bixitky a všetky tie malé drobnosti, vďaka ktorým som si tu vytvoril malý pojazdný domov na jedno leto. Ale najviac mi budú chýbať tie miesta kde som sa v noci ukladal spať… vždy s výhľadom na more, vo vzduchu voňavom od oceánu bez prachu a rachotu ulíc miest. A teraz, po 50 svetlých nociach, po prvý krát opúšťam oceán. Biele veľryby sa ešte stále pasú všade naokolo. Zakýval som im a vrčal preč, na juh, do sveta nekonečných lesov, do Laponska…
Po dvoch mesiacoch od vylodenia na juhu Nórska sme už celkom na konci, tam na chvostíku krajiny, na hranici s Ruskom. V ubytovni, kam som sa núdzovo evakuoval po trojdňovej víchrici, som si opral veci a poriadne sa vykúpal, takže sa cítim neobvykle čisto a voňavo vzhľadom na svoj momentálny životný štýl. Dokonca som dostal chuť ísť sa pozrieť medzi ľudí. Tu na konci Nórska je mesto Kirkenes, nie veľké, len niečo cez 3000 obyvateľov…
Sú dni, na ktoré sa nezabúda. Tie ktoré rozdelia život na “pred” a “po”. A teraz ma mal postretnúť práve taký. Dobre si to pamätám. Ten bláznivý dážď, kvíliaci vietor, tá skaza, bezradnosť a koniec. Keď sa nado mnou obloha uzavrela a spustil sa lejak, bolo už neskoro na útek. Nebol som dosť rýchly. Zastavil som, rozložil stan, skryl som sa dnu a čakal. Prešli hodiny a búrka stále zúrila. Prešiel deň, prešli dva dni a búrka len silnela. Tak sa to začalo… Read More
Sú to už tri týždne čo nezapadlo slnko, ani v noci, ani sa len neskrylo za oblaky, svet bol letný a jasný. To sú časy, keď sa vám zdá, že to nikdy neskončí, že tu navždy bude len nekonečná cesta ďalej svojou rozprávkovou pustatinou. A potom som uvidel satelitnú mapu. Búrky. Idú z juhu. Nebude dobre, nie vonku, nie v stane a vyzerá to na dlho. Rozhodol som sa nečakať, musím ujsť kým je čas, celkom na východ, tam kde je ešte leto. Je to ďaleko, cesta na celý deň na Varanger…
Písal som si cestou poznámky. Čokoľvek čo mi napadlo, lebo som mal pocit, že mám možnosť vidieť svet z iného pohľadu ako počas bežných pracovných dní, do ktorých bol doteraz môj život zamotaný na nerozuzlenie. Táto ma napadla pri obede na lavičke pri obrázkovom fjorde. Listoval som si v nedávnych fotkách z Londýna a čudoval sa ako sa mi stal za niekoľko mesiacov ten život neskutočne vzdialený. A muselo to tak byť, že som našiel aj tento obrázok svojho celkom typického obeda…