Read More

" />

(44) O búrke a harmónii bytia

Sú dni, na ktoré sa nezabúda. Tie ktoré rozdelia život na “pred” a “po”. A teraz ma mal postretnúť práve taký. Dobre si to pamätám. Ten bláznivý dážď, kvíliaci vietor, tá skaza, bezradnosť a koniec. Keď sa nado mnou obloha uzavrela a spustil sa lejak, bolo už neskoro na útek. Nebol som dosť rýchly. Zastavil som, rozložil stan, skryl som sa dnu a čakal. Prešli hodiny a búrka stále zúrila. Prešiel deň, prešli dva dni a búrka len silnela. Tak sa to začalo…

…nebolo veľa čo robiť. Ležal som v stane a čítal si, trošku písal, skladal rubíkovú kocku. Hlavne som sa snažil spať, ale nedalo sa, dážď bol hlučný a vietor stále lomcoval celým mojim príbytkom. A hrmelo…

…o dva dni neskôr, niekedy nadránom sa víchrica ukľudnila, vyšiel som von. Ale bolo to len ticho pred tou naozajstnou búrkou. Prišla bez varovania…

…zomlelo sa to rýchlo, víchor, trhanie plachty, všetko lieta, zachraňujem čo sa dá a ukladám na to veľké kamene. Odfúklo mi nejaké jedlo. Stan zostal obtrhaný, nemám kde bývať…

Všetko mokré, dotrhané a domlátené. Malinu chce vietor prekotiť, musíme preč, ale kam sa dá ujsť tu v ničote v takejto búrke? Premočený, vyčerpaný, podchladený som nasadol na Malinu a vybral sa smerom do dediny. Cesta bola nebezpečná. Snažil som sa predbehnúť vietor. Nepodarilo sa, pri 100km/h stále fúka zozadu.

…to nie je kopec ale rovina, po ktorej ideme naklonení pre bočný vietor…

(automatický obrázok z GoPro)

…mal som šťastie. Do dediny som dorazil živý a našiel ubytovňu. Všetko je mokré, úplne všetko. Porátal som straty, sušil veci a zašíval stan. Bola to kresťanská ubytovňa, na stolíku ma čakal Nový Zákon. Prečítal som si ho a potom spal prvý krát po dvoch mesiacoch v posteli, mäkkej a voňavej, kým vonku besneli živly ešte celý deň a celú noc…

…po troch dňoch búrka ustala. Len vietor hnal oblaky po oblohe strašidelnou rýchlosťou. Našiel som kostolík…

…sedel som tam, cítil pokoj sálajúci z jeho atmosféry a uvedomil si vlastnú hlúposť. Podcenil som búrku. Bol som unavený, podchladený a spravil som chybné rozhodnutia. Takéto boje s prírodou sa nevyhrávajú…

…sedel som dlho v modrej lavici, v nepoznanej harmónii s celým svetom a vďačný za život po búrke. Asi bolo treba takýto existenčný šok, aby sa rozbila tá prázdnota, ktorú som v sebe nosil. Objavil som vzácnosť. To čisté a prirodzené, čo v nás urýchlená moderná spoločnosť každodenne potláča a zabíja, čo vo mne vždy len tlelo a nikdy nedostalo šancu na viac. Môžete to volať láska, Boh, či enegia, ako len chcete. Ja  som si to nazval “harmónia bytia”.

4 Comments on “(44) O búrke a harmónii bytia

  1. A Tomi, vieš, že “malina” znamená po sanskrtsky “špinavý” – to sa mi teda na tú tvoju veľmi nehodí, ale isto aj na cestách bola už zašpinená :-) Ale, naopak, slovíčko z iného koreňa, “málin”, znamená korunovaný či ovenčený. To len tak pre zaujímavosť :-)

    • No veru o takomto prastarom jazyku som to nevedel. Ale hodí sa jej to, na cestách ju niet ako poumývať, niekedy jej hovorím “špiňúch”.

  2. Tomi, to, čo si tam na ďalekom severe našiel, je najkrajší pocit na svete a áno, nazýva sa to láska, ktorú sa vlastne podobne ako ty snažili nájsť všetci ľudia, čo započuli v srdci volanie a všetci mládenci a princovia za horami a dolami, ako o tom píšu už múdre rozprávky. Lebo to, čo udržiava harmóniu sveta, je naozaj láska – aký je to potom zázrak, ak tento cit prestúpi i ľudskú dušu. Nech ťa to “ono”, čo si na severe našiel, sprevádza ako svetlo v každom dni – ako svetlo, ktoré obkresľuje každý predmet a každé teleso v ňom začína existovať, až človek naplnený vďačnosťou odrazu zvolá: “Ja vidím!”

    • Kiež by som raz videl toľko čo ty Katka. Mne sa len niekedy podarí takto nahliadnuť, ale mám rád tie chvíle.

Leave a Reply