(51) Estónske ticho

Ľudia sa v noci zmenia. Zo vševedomých právnikov a konzultantov, z citlivých umelcov i z ľahkomyselných bankárov zostanú len šedé siluety unavených tiel so zmyslami tak slabými, že nedovidia na koniec ulice ani za pomoci pouličných lámp. Aj vnútri zoslabnú. Majú chuť sa na niekoho namačkať v posteli a tí čo sa nemajú na koho prepadnú do depresie zo samoty. Všemohúci človek a obyčajná tma sa smeje z jeho bezbrannosti. To všetko som nezažíval za tých 6 týždňov polárneho dňa. A teraz ma trajket vysadil uprostred noci v neznámom meste, nevidím nič a viac ako cez deň mi vadí, že ma nikto nečaká…

…zatvára sa posledný bar a len jedno dievča plače na schodoch pod svetelonou siluetou mesta…

…Tallinn je nadránom prázdny a tichý…

…je utorok, bude končiť júl a som na ceste 16 a pol týždňa. Tak som to všetko spočítal kým sa dlho a lenivo predieralo slnko spoza horizontu za novým dňom…

…svetlo, tak prirodzené, samozrejmé a isté, čo by sme si bez neho počali, aj Tallinn už prebúdza…

…červenými plameňmi skorého rána horia stredoveké hradby a zas môžeme na jeden ďalší deň vidieť svet…

…estónsky vidiek je rovnako rozprávkový ako Tallinn…

…aj Baltické more, niekto doň nahádzal veľké balvany…

…ideme po pobreží na juh, na jednom z táborísk som rozložil stan, je ešte skoro, ale po prebdenej noci už dalej nevládzem šoférovať…

… plytká hnedastá hladina sa ani nepohla vo svojom tichu pred búrkou…

…prvá kvapka na čelo ma konečne zahnala vyčerpaného do spacáku…

…keď som sa zobudil, videl som poválané stromy a konáre, šteniatko so susedových karavanu sa bláznilo v jazere, kde predtým bola lúka a devastácia všade naokolo nasvedčovala tomu, že som práve prespal poriadnu búrku. A po skúsenosti s tou osudovou búrkou pri Barentsovom mori som bol tomu aj celkom rád. Niekedy, nie vždy, ale niekedy je lepšie mať možnosť zavrieť oči a počkať, kým prehrmí.